Čudná zborovňa

1

Cestou do školy som kopala do drobných kamienkov. Uskakovali pred špičkami mojich topánok a skákali po ceste ďalej, presne ako keď hodíte ploskáč po vode.
Niežeby sa mi nechcelo do školy, ale cesta do nej bola na pešo dlhá a na autobus zase príliš krátka. A nohy ma do školy odvezú v podstate zadarmo.
Zrazu mi kamienok, ktorý som pred sebou kopala už hodnú chvíľu, spadol cez zábradlie do rieky rozbúrenej po daždi. Ticho som zakliala. Našla som si nový a pokračovala v ceste do školy.
Zdvihla som oči k nebu. Od včerajška bolo stále zamračené. Vlastne dnes ráno bola kvôli tým mračnám takmer úplná tma. Možno aj preto sa môj šuter rozhodol zaplávať.
Keď som došla pred sivú starú školu s trojuholníkovou strechou ako na rodinných domoch, z ktorej opadávala omietka, pozdravila som zopár žiakov a pobrala sa do triedy. Vnútro školy na tom nebolo oveľa lepšie ako jej vonkajšok. Dokonca aj učitelia boli poväčšine staromódni a akýsi záhadní. Polovica z nich len na hodinách urobila to čo mala a o iné sa nestarala. Tá druhá poznala navyše zopár kúzelných slovíčok ako: Ďakujem, Prosím, Dobrý deň a Dovidenia. Ešteže žiaci školy nevyzerali ako ona.
Na hodinách som vždy dávala pozor, aby som aspoň niečo v tej hlave mala, ale inštitúciu s názvom ŠKOLA som veľmi v láske nemala. Jediné, vďaka čomu som do školy chodila relatívne rada, bolo to, že bola spolu aj s učiteľmi záhadná. Priťahovalo ma to na nej.
V triede ošumelej ako zvyšok školy, som si sadla na svoje zvyčajné ošumelé miesto v poslednej štvrtej lavici, pri ošumelom okne, o ktorom sa mi niekedy zdalo, že tam ani nie je. Spolužiak Leonard sediaci predo mnou v treťej ošumelej lavici sa ku mne obrátil, poprial dobré ráno a uistil sa, že dnes sa žiadna písomka nechystá. Odľahlo mu. Tým, ktorí počúvali náš rozhovor, odľahlo tiež. Jedinej osobe v triede, ktorej zrejme neodľahlo bola ošumelá učiteľka vchádzajúca ošumelými dverami. Položila si ošumelé zošity s ošumelou triednou knihou na ošumelú katedru a čakala, kým zdvihneme svoje zadky z ošumelých stoličiek. Vtedy pozrela na mňa privretými očami so stisnutými perami, akoby jej vadilo, že si MYSLÍM, že všetko naokolo je beznádejne a navždy bude ošumelé.
O malú chvíľu vydala hlasným hlasom pokyn, podľa ktorého sme skĺzli do stoličiek, ktorým som konečne odobrala prívlastok ošumelé.
Učiteľka nachádzajúca sa v triede bola stará ako predmet, ktorý nás učila: Dejepis. Volala sa Smottová a my sme ju volali Ježibaba. Jej výzor často zodpovedal jej prezývke, pretože nosila staré blúzky a svetríky a voľné sukne po členky. Mala kostnaté ruky s ostrými nechtami, ktorými keď vás smachtla, mali ste pocit akoby ste boli nejaká ihelnička. Mala krátke strapaté čierne vlasy so šedinami. Čo však bolo na nej zvláštne, bolo to, že aj keď bola taká stará, nepoužívala okuliare. Ani na čítanie. Mala priam orlí zrak a tak to aj pri podvádzaní na písomkách vyzeralo.
Teraz len odučila hodinu a len čo zazvonilo, zmizla ako gáfor. Ježibabke už len čarovná metla chýbala.
Našťastie bol piatok a milej Iris bolo treba prežiť už len štyri hodiny ničnerobenia a nudy, kým pôjde domov.
Bola si takmer na sto percent istá, že v zamračený dnešok sa nič zaujímavé neudeje.

Tak, prvú kapitolu máme za sebou. :) Čo na to poviete? Ja si myslím, že celkom fajn.

LEVIK_BFF

Zafira