Čudná zborovňa

6

Poznať pravdu je niekedy horšie ako žiť v klamstve. Bola som v zmätku. Doteraz som žila celkom krásny ( trochu preháňam ) a celkom obyčajný život Iris, ktorá sa nemusela zaujímať o to, že učitelia a žiaci v škole sú nadprirodzené bytosti a že samotná škola je naozaj čudná, že môj otec skutočne žije a je vlk, lenže kvôli vyhnanstvu nemôže žiť s nami ( a navyše ja som asi tiež polovlk, teda sama neviem, čo som vlastne zač) , že  o Nattalie stále neviem nič a že ten najsexi matikár na svete ( ktorý ma zvykol prenasledovať a navyše, mám také podozrenie, že vie čítať myšienky, pretože na hodine sa smial z toho, o čom som premýšľala.. inak si to vysvetliť neviem) je v skutočnosti upír... Ťažké to mám. Nezľahčuje mi to ani mama, ktorá si ma stále premeriava, či som v pohode.
Zrazu sa ozval zvonček pri dverách. Nechcelo sa mi ísť otvoriť, tak som naznačila mame, nech ide otvoriť ona.
Ležala som rozvalená na gauči a premýšľala o svojom osude, keď sa zrazu predo mnou zjavila Nattalie.
,,Ahoj. Dúfam, že ťa nevyrušujem, tvoja mama mi otvorila a povedala mi, že aj tak nemáš nič takého na práci.." oznámila trochu neisto.
,,Jasné, že mi to nevadí, Natt. Ale myslím, že by sme sa mali porozprávať o predchádzajúcich dňoch."
Ešteže sa objavila. Musím vyriešiť, čo s ňou je, aby som si mohla vyškrtnúť aspoň jeden riadok už momentálne v dlhom zozname povinností, ktoré by som mala vyriešiť.
Premiestnili sme sa do mojej izby a zavreli za sebou dvere. Nattalie si neisto sadla na moju posteľ a napäto čakala, čo sa jej spýtam..
,,Čo sa s tebou v poslednej dobe deje, došľaka?" Spýtala som sa jej narovinu. Však načo by som okolo toho robila omáčky.
,,Vlastne, preto som prišla ja za tebou. Netuším." Preglgla a pokračovala ,,totiž, nejako som vnímala ešte to, že sme spolu kecali na párty a odvtedy mám v hlave obrovské prázdno. Netuším, čo som od vtedy robila. Keď sa snažím spomenúť si, skoro nič nevidím. Až dnes som sa prebrala niekde na lúke a nepochopila som, ako som sa tam dostala. Avšak  videla som v mojich predstavách jedného človeka, nič iné si nepamätám, ani neviem, či to s ním súvisí. Cítim sa naozaj zmätene, Iris."
Trochu ma vystrašila. Nič si nepamätala? Herečka dobrá nebola tak nemohla by predomnou zahrať až také dobré divadielko. Mala som o ňu riadne obavy. Zvraštila som obočie a premýšľala som.
,,Vieš, že na mňa sa môžeš kedykoľvek obrátiť, ale si si tým naozaj istá? Nevymýšľaš si?" Spýtala som sa jej, lebo keby mi klamala, spoznala by som to.
,,Som tvoja najlepšia kamarátka, Iris. Myslíš si, že by som o niečom takom klamala? Potom ma zrejme dobre nepoznáš." Nahnevala sa a už bola rozhodnutá odpochodovať z izby, lenže ja som sa ju rozhodla rýchlo zastaviť, tak som ju rýchlo schytila a zastavila.
Zavládlo ticho. Teda, až na Nattaliine bolestivé stony. Keď som sa pozrela dole a pustila jej ruku, mala ju celú fialovú. S hrôzou som si začala obzerať svoje ruky a nechápala som, ako sa mi toľko sily v rukách nazbieralo. Previnilo som sa pozrela na Nattalie a vychrlila som na ňu: ,, Prepáč, naozaj ma to mrzí, ja.. netušila som, že mám takú silu.. asi by som sa s tebou mala porozprávavať, čo sa to tu vlastne deje a čo viem, lebo tebe naozaj dôverujem a neviem, či to bremeno informácii zvládnem sama. Ale najprv mi povedz jedno. Kto bol ten človek, na ktorého si pamätáš ako jediného z uplynulých dní?"
,,Adrian." Vysypala mierne vystrašene a sadla si, pretože patrila ku skupine ľudí, čo si nenechajú ujsť žiadne nové informácie. Ale teraz, držiac si mierne fialovú ruku, pozerala na mňa a snažila sa zistiť, čo je to aj so mnou.
Tak som jej teda vysypala všetko, čo viem. Neviem, či to bolo správne rozhodnutie, ale musela som to niekomu povedať. Ale trápila ma jedna vec. Prečo si Nattalie spomínala len na Adriana? Možno to jej divné správanie súvisí s ním, ale nebola som si naozaj istá. Len v žalúdku som mala zvláštny pocit, ktorý mi stále dosvedčil, že by to mohla byť pravda.
,, Preboha, Iris, netráp sa pre tú moju ruku, keď nevieme, aké schopnosti vlastne máš, nemôžeš sa z toho obviňovať. A čo sa týka toho ostatného.. nuž, som rada, že si sa mi zdôverila a keby si naozaj niečo potrebovala.. budem stáť stále pri tebe, aj keby si mala vylúpiť banku pre mňa za mňa, pomôžem ti s tým." Povedala Natt keď som jej všetko vyrozprávala a na podporu ma ešte objala. Dlho sme ešte rozoberali, čo sa jej mohlo stať, tak som sa rozhodla, že skočím za Adrianom.
Schytila som kabát a spolu s Natt som kráčala ku jeho domu. Ona mi len mala pomôcť tak, že mi ukáže, kde býva. Nechcela som ju zaťažovať s tým, aby tam išla so mnou. Aj napriek jej protestom, keď som stála už pred jeho domom, poslala som ju, nech sa ide vyspať domov.
Pozrela som sa na jeho dom. Vyzeral fakt nenápadne, na upíra by som tipovala trochu iný dom. Ale bála som sa, čo vnútri nájdem. Rakvy? Zatienené okná? Mŕtve telá? Žiadnu posteľ?
So strachom som zazvonila a čakala som, či otvorí. Dofrasa, otvorila mi riaditeľka a so zmätkom na mňa pozerala, čo tu u Adriana robím. Stuhla som a nebola som schopná odpovede. Avšak zrazu sa vo dverách zjavil aj Adrian a zachránil ma: ,, Ona len prišla na doučovanie z matematiky. Dohodli sme sa, prepáčte, zabudol som na to, tak ospravedlnite ma, ale musíte odísť."
,,Jasné. Tak potom zajtra v škole preberieme ten nový systém. Dovidenia, pán Weis." Povedala riaditeľka našej školy a na tých najväčších podpätkoch, aké snáď existujú, odkráčala preč.
,,Poď ďalej Iris, som rád, že si prišla."
Vyzula som sa a Adrian ma viedol do svojej obývačky. Ukázal na gauč, aby som si sadla, tak som to teda okamžite urobila. Aká nádherná bola tá obývačka, sa nedá ani opísať! Krajšie a luxusnejšie zariadený dom som v živote nevidela.
,,Ďakujem, ale to len vďaka tomu, že za toľko rokov si človek zarobí nejaké tie peniaze." Odpovedal Adrian. Čože? Asi som to povedala omylom nahlas, myslela som si, že som to povedala len vo svojej hlave.
,,Nie si hladná? Varil som palacinky, ak by si mala na ne chuť." spýtal sa.
A ja som ďalej sedela neschopná poveda ani slovo. Počkať, on varil? Necucajú z ľudí upíri len krv? Ako to, že varil?
,,Boože, Iris, nemôžeš mať také predsudky voči upírom. To, čo hovoria o upíroch dnešné filmy nie je ani spolovice pravda." Povedal so smiechom.
,,Áno, potrebujeme ku prežitiu krv, ale občas aj my dostaneme chuť zjesť aj nejaké to normálne jedlo."
,,Počkať, takže som sa nemýlila! Ty naozaj čítaš myšlienky, čo?" Šokovane som povedala novoobjavenú informáciu, na ktorú som už síce mala dlhšie podozrenie, ale až teraz sa mi to potvrdilo.
,, Áno, viem čítať myšlienky. A ty si naozaj vtipná. Veď to ti nedošlo na tej matike, čo si vtedy do školy meškala, že sa smejem z tvojich myšlienok? Predstava špongie letiacej do mojej hlavy ma pobavila. A ešte keď si nechápala, prečo sa smejem a s hrôzou si si uvedomila, že čo keď si si zabudla dať podprsenku, tak to som už dostal záchvat smiechu. Ale nemyslím to zle, Iris." Odpovedal.
Teraz som už bola celá červená a doslova som to aj cítila. Ako sa len hanbím. Veď ja som pred ním premýšľala aj o iných veciach. To mohlo byť teda megatrápne.
,,A nie je nejaká možnosť, že by si mi nevedel čítať myšlienky?" Spýtala som sa takmer so žiadnou nádejou. Veď to predsa nemôže byť možné a nechápem, ako som sa mohla spýtať takú blbosť.
,,Náhodou, je to možné. Ale to by som musel na teba uvaliť ochranu, že ťa budem navždy chrániť." Povedal.
Zvesila som plecia. Takže to mi asi navždy bude vedieť čítať myšlienky.
,,Naopak, Iris. Každý upír si môže vybrať jedného človeka, ktorého bude chrániť. A ja si vyberám práve teba."
Ostala som stáť a moje červenanie ešte vzrástlo. Myslela som si, že srandoval, ale keď som sa pozrela na jeho tvár, došlo mi, že to myslí vážne.
Zrazu odišiel a vrátil sa s nejakou škatuľou v ruke a podával mi ju.
,,Čo to je?" Opýtala som sa ho.
,,Je to náramok. Každý upír dostane taký. Keď si  tento náramok dáš na ruku,  budem ťa vedeť ochraňovať. Keď budeš v nebezpečí, budem to cítiť a okamžite budem vedieť, kde ťa mám hľadať. Avšak, jediné, čo nebudem dokázať, je čítať ti myšlienky." Povedal Adrian.
Usmiala som sa a držala som pred sebou krásny čierny náramok. ,, Ale, Adrian, to od teba nemôžem prijať. Prečo by si mal práve mňa ochraňovať?" Spýtala som sa.
Uškrnul sa a povedal: ,, Nuž, na to prídeš postupne aj sama. Alebo ti to možno niekedy prezradím. Zatiaľ stačí, aby si ho prijala."
Nasadila som si ho na ruku a pomyslela som si, že keď sa ku mne bude správať takto, asi sa mi bude páčiť stále viac a viac. A tie jeho krásne čierne vlasy dnes vyzerajú ešte lepšie ako predtým!
Pozrela som sa na jeho tvár a snažila sa nájsť nejakú emóciu v jeho tvári, dokazujúc, že ten náramok nefunguje a moje myšlienky počuje, ale nič som nezbadala. Potešilo ma to a tak som skočila do jeho náručia plná šťastia. Zrazu som si uvedomila, prečo som sem vlastne prišla a tak som sa odtiahla. Adrian spoznal zmenu v mojej tvári a tak sa ma okamžite spýtal, čo sa stalo.
Opísala som mu celú situáciu s Nattalie a aj to, že si pamätá iba na neho. Možno som ho aj trochu obvinila, že za to môže on, lebo spustil hneď slová na svoju obranu: ,,Ja som to nebol. Je pravda, že keby som chcel, dokázal by som ovládať človeka, ale to len vtedy, keby bol ľahká obeť. Takže, ver mi, že som to nebol ja, lenže aj keď ju ktovoľvek ovládal, niečo tým zrejme chcel dosiahnuť a navyše, tým pádom je Nattalie ľahko ovládateľná, tak by si jej nemala nič povedať. Možno ju ovládali preto, aby niekto získal nejaké informácie."
Ostala som zarazene stáť, lebo som si zrazu všetko uvedomila.
,,A keď som jej, tak nejako, všetko povedala?" Povedala som previnilo.
Adrian sa na mňa pozrel trochu naštvane a trochu s hrôzou a odvetil: ,, Tak, milá moja Iris, teraz sme naozaj všetci v nebezpečenstve."
A samozrejme, nič by sa nestalo, keby som jej nič nepovedala.
,,Nemohla si to vedieť, Iris, neviň sa za to. Ale odteraz sa musíme mať na pozore, pretože nás čakajú ťažké časy." Oznamil mi Adrian a obaja sme vedeli, čo to pre nás znamená.

Prepáčte, že na kapitolu odomňa ste tak dlho čakali, ale sľubujem, že sa to už nikdy nestane. 😘

                        LEVIK_bff
                            Rose 🌹