Čudná zborovňa

5

Pieseň si pustite až na konci. :)

Dosť dlhú dobu bolo ticho a Adrian ma uprene sledoval. Bola som nervózna a pot po mne tiekol ako keby som bežala maratón. Bála som sa narušiť toto tajomné ticho medzi nami.
Dosiaľ som na chodbe počula nejaké hlasy, šplechot vody či klepot vedier upratovačiek na dlážke. Teraz však v škole zavládlo nepríjemne ticho, od ktorého mi začalo hučať v ušiach. Tieň na mojej lavici sa o dosť veľký kus posunul, keď Adrian Weis konečne prehovoril. Bol trochu zamračený, akoby niečomu nechápal. Nakoniec si povzdychol, zvesil plecia a pošúchal si prstami spánky. Potom spustil: ,,Neviem, čo ti mám povedať. Premýšľam, ako ti mám vysvetliť stav aktuálnej situácie, ale nenapadá mi nič, čím by som mal začať, aby si ma správne pochopila alebo mi uverila.
Takže, začni tým, že mi povieš, čo o mne vieš," opísal rukami kruh okolo nás, ,,čo vieš o tejto škole, čo si myslíš a ja sa ti podľa toho budem snažiť dovysvetliť všetko ostatné."
Bola som trochu prekvapená, myslela som si, že spustí niečo o tom, že to nemám nikomu povedať, lebo ma zabije, či sa dokonca rozhodne ma okamžite odstrániť. Chvíľu som rozmýšľala a napokon som usúdila, že klamať alebo mu niečo tajiť je zbytočné a tak som mu povedala všetko čo viem. Že je upír, že všetci učitelia nie sú ľudia a dokonca aj zopár žiakov. Že matikárka je mŕtva a myslia si, že ju niekto zavraždil. Dokonca aj to, že Natallie sa v poslednom čase správa čudne. Predsa som však vynechala to, ako som to zistila, respektíve od koho. Nechcela som, aby sa Leovi niečo stalo kvôli mne. Dnes ráno som spanikárila preto, že sa mi neozval. Myslela som si, že sa mu niečo stalo. Že mu niekto niečo spravil. Potom mi však napísal, že išli do Londýna, pretože jeho otec je tam na služobnej ceste a mamu a jeho zobral so sebou, aby si užili Londýn. Keď som sa to dozvedela, spadol mi kameň so srdca. Dúfala som, že tam bude v bezpečí.
Z myšlienok ma vytrhol Adrianov hlas, ktorý znel trochu znepokojene: ,,Čo sa týka pani Huntovej, naozaj nevieme, čo sa jej mohlo stať," výraz aj hlas sa mu vrátil do normálu, ,,a áno, som upír a takisto učitelia nie sú ľudia, ale nie všetci sú upíri ako ja. Pán Kohl, fyzikár, je poloobor, pani Smottová, tuším učí Dejepis, je bosorka,..." a vymenoval mi asi celý učiteľský zbor. Bola som dosť prekvapená. V zborovni boli aj vlkodlaci, animágusovia, elfovia a spomínal aj bytosti, o ktorých som v živote nepočula, dokonca ani z nijakých filmov, kníh či povestí. Nakoniec dodal: ,,A pani Huntová, matikárka, bola čarodejnica. Veľmi stará a mocná. Dávnejšie uvalila akúsi kliatbu, vďaka ktorej nás naši nepriatelia nikdy a nikde nevedeli nájsť. Nech to bol ktokoľvek. Avšak teraz, keď je mŕtva sa kliatba automaticky zrušila." S nepopísateľným výrazom som pokrútila hlavou: ,,Ako ju potom mohol niekto zabiť, keď bola taká mocná?" Adrian takisto pokrútil hlavou a prehrabol si vlasy: ,,To je to, na čo sa snažíme prísť. Bola prakticky neporaziteľná a zrazu je mŕtva. Navyše s podrezaným hrdlom," zatriasla som sa od hnusu aj strachu zároveň, ,,museli nejako zparalyzovať jej čary, schopnosti, kým ju jednoducho zabili. Teraz nás chráni Smottová, ale nie je zatiaľ taká stará, aby mohla uvaľovať kliatby. Chráni nás akýmsi kúzlom, ktoré však neudrží večne."
Vtom sme začuli hrkotanie kľúčom vo dverách vo vedľajšej triede. Sedeli sme ticho ako myšky a keď sme počuli ozvenu krokov po chodbe a následné ticho, tak som sa opatrne postavila z mojej stoličky a sadla si do prvej lavice, blízko Adriana a zašepkala: ,,Ale kto sú ONI? A čo sa stane, ak to praskne?" Adrian sa pousmial nad mojím šepkaním, ale nahol sa dopredu, až mu zopár prameňov čiernych vlasov padalo do tváre a začal šepkať tiež: ,,Sú to bytosti ako my, s tým rozdielom, že sú čistokrvní." Najprv som nechápala, ale potom mi svitlo. Takmer všetci učitelia boli poloelfovia, poloobri a neviem čo ešte. Takže čistokrvní verzus miešanci? Čo však tí, ktorí čistokrvní sú a sú ,,s nami,,? Opýtala som sa ho na to: ,,A čo ty a Smottová a,..." vtedy som sa zarazila a vyplašene si chytila otvorené ústa dlaňou. Ja som mu tykala! Adrian sa zaškeril a ukázal rad snehobielych zubov bez upírich tesákov. Odvetil: ,,Pokojne mi tykaj. Bude to tak lepšie pre nás oboch. Ja som Adrian," povedal a nastavil mi cez stôl pravicu. Váhavo som mu podala svoju ruku, ktorá zapadla do tej jeho: ,,Iris," dodala som. Zasmiali sme sa. Potom Adrian hovoril ďalej: ,,Áno, ja a niektorí sme síce čistokrvní, ale stojíme za miešancami, pretože sme za to, že sú rovnakí ako my a netreba ich odsudzovať len za to, že jeden z rodičov je človek alebo nejaká iná bytosť." Zažmurkala som. Jeho reč bola trochu dojímavá. Nepovedala by som to na neho.
Vtedy mi však prišlo na um niečo iné. PREČO mi to hovorí? PREČO mne? Spojila som si dve a dve dohromady a zostala sedieť prikovaná na stoličke so šokovaným výrazom. Vyčítala som z Adrianovej tváre to, že pochopil, že som na to prišla. Otvoril ústa, chystal sa niečo povedať, ale predbehla som ho: ,,Ja som jedna z vás, však?" Videla som, že sa tvári trocha previnilo, možno preto, že mi to nepovedal hneď. Potichu naťahoval slová: ,,Tvoja mama si želala, aby sme ti to nepovedali. Ak chceš vedieť viac v tomto smere, musíš sa spýtať priamo jej."
Vzdychla som si a vyzrela von oknom. Mesto žiarilo popoluďnajším Slnkom. Pokrčila som obočie, vstala a rozbehla sa dozadu ku svojej lavici. Zobrala som do ruky dotykový mobil, zapla ho, aby som sa pozrela koľko je hodín. Svietiaci displej mi ukázal pol štvrtej. Všimla som si tiež niekoľko zmeškaných hovorov od mamy. Samozrejme, že som ho nepočula, v škole mám vypnuté zvonenie. Nechcem náhodou prísť o mobil. Keď dorazím domov, mama ma od strachu zabije. Nebolo síce tak neskoro, ale nedvihla som jej mobil.
Pozrela som sa na Adriana a spýtala sa: ,,Už môžem ísť domov? Je pol štvrtej." Prekvapene nadvihol obočie: ,,Už? Potom choď rýchlo domov, mama sa bude o teba strachovať." Postavil sa zo stoličky a začal si zbierať veci. Ja som veci v taške už mala, a tak som si ju len prehodila cez plece, vyložila stoličku, schmatla mobil a vydala sa ku dverám. Zvolala som: ,,Tak dovidenia, Adrian!" Pozdravil sa mi tiež. Už som otvárala dvere, ale zostala som stáť s rukou na chladnej kľučke dverí: ,, Adrian? Koľko máš vlastne ako upír rokov?" Zaškeril sa na mňa: ,,Som ešte mladý upír, mám len osemdesiatštyri."