Čudná zborovňa

7

Keď som vo štvrtok ráno prišla do školy, prvá hodina bola matika. Povzdychla som si. Nie kvôli učiteľovi, ale predmetu, ktorý vyučoval. Bola som veľmi zvedavá, kto robil náš rozvrh, že utorky a štvrtky máme prvú hodinu práve matiku.
Pohľadom som zakotvila na prázdnej lavici pred sebou. Leonard príde do školy až v pondelok. Chcela som mu toho toľko povedať. Keď som sa dozvedela od Adriana, že Nattalie možno niekto ovládal pre informácie o mne, bola som zhrozená. A teraz aj poriadne naštvaná. Nikto nebude využívať mojich priateľov! Uvedomila som si, že ani Leovi nemôžem nič povedať. Pre istotu. Pre jeho aj moju bezpečnosť. A pravdelodobne do toho musím zasvätiť mamu. A tiež musím zistiť ako ochrániť Nattalie.
Všimla som si, že rukou už hodnú chvíľu zvieram okraj lavice. Do triedy vošiel Adrian a ja som si zrazu spomenula na to, ako som nechtiac ublížila Natt. Opatrne som lavicu pustila a napravila si čierny náramok od matikára. Zopár spolužiačok na ňom nechalo oči, ale inak si ho nikto veľmi nevšímal.
A vtom mi svitlo. Pozrela som sa na náramok na mojej ruke. Mohla by som ho dať Nattalie, aby ju ochránil. Možno by ju potom nikto nevedel ovládnuť. Adrian by ju prostredníctvom neho mohol ochraňovať. Ja sa bez neho zaobídem. Usmiala som sa. Čo by som nespravila pre svoju najlepšiu kamarátku, priam sestru. Budem sa však musieť spýtať Adriana, či to vôbec zaberie. Lebo ak nie...
Zvonček ohlásil koniec prvej hodiny a ja som sa postavila z drevenej stoličky, z ktorej som už mala stŕpnutý zadok a išla som sa poprechádzať na chodbu aj napriek tomu, že sme to mali zakázané počas malých prestávok. Pri prechádzaní sa mi to skrátka lepšie myslí. Čírou náhodou na chodbe nehliadkovali žiadni učitelia.
Keď nad tým tak rozmýšľam, budem musieť opriasť ochranami aj mamu a Lea. A zistiť čoho všetkého som ako polovlk vlastne schopná. Pri pomalej chôdzi som na podlahe zašliapla obal od cukríka. Zapraskal ako suchý list na zemi v jeseni. Mám veľkú silu. Pravdepodobne aj rýchlosť. Pohľad mi cez okno zaletel k neďaľekým stromom pri škole. Možnože sa aj dokážem premeniť na vlka. Vŕtalo mi však v hlave, prečo sa to ,,spustilo" až teraz. Preto, že predtým som nevedela čo som zač? A už mi myšlienky zaleteli k Ázzuenovi. Och, keby som len mohla vidieť svojho otca. Ako asi vyzerá. Kde sa skrýva. Čo robí. Uškrnula som sa sama pre seba. Mama mala pravdu, ako vždy, keď povedala, že mi to nechcela povedať preto, lebo sa bála, že by som ho išla hľadať a ohrozila sa. Aj by som to spravila, ako sa na správnu dcéru patrí. V hĺbke duše som bola presvedčená, že by som to dokázala. Bráni mi v tom len to hlúpe vyhrážanie alfy otcovej bývalej svorky. Keby sa to vzťahovalo len na mňa, ale nechcela som aby sa niečo stalo mame. Mala by som si o tej svorke niečo zistiť. Vlastne by som si mala zistiť všetko o všetkom a o všetkých.
Vystrela som chrbát a dvihla hlavu. Na tvári sa mi objavil odhodlaný výraz, ktorý sa vzápätí zmenil na diabolský úškrn. A začnem s tým hneď.
Ešteže ten úškrn nikto nezbadal.

Hneď prvá príležitosť sa mi naskytla na druhej hodine, telesnej výchove. Začala som opatrne pokukovať po spolužiakoch, či na nich nezbadám niečo nezvyčajné. Nejakú väčšiu obratnosť, rýchlosť alebo tak. No, chodím s nimi do triedy viac ako polovicu svojho života, ale aj tak som si všimla zopár zaujímavostí. Zaujímavé.  Samozrejme, niektorí športovo založení, boli určite o čosi silnejší a rýchlejší, ale to ešte nič neznamenalo.
Zadívala som sa na Nattalie. Vyzerala normálne. Správala sa normálne. Ako vždy. Zrejme ju to alebo ten alebo tá zatiaľ neposadlo. Odľahlo mi.
Telesnú sme mali chlapci a dievčatá zvlášť. Zároveň sme sa však spojili s druhou triedou v ročníku, takže sa náš počet takmer nezmenil, hoci sme boli samé dievčatá. Na dnes sme boli my, dievky, dnu v telocvični, pokým chlapci behali vonku okolo nej. Nezávidela som im. Bol začiatok novembra, zima sa blížila a vonku už nebolo najteplejšie.
Keď sme vošli dovnútra, postavili sme sa do radu od najvyššej po najnižšiu. Ja som sa nachádzala v tej vyššej polovici, ale presnejšie sa to povedať nedalo. Aj tak sme stáli len tak približne, dievčatá, ktoré stáli vedľa mňa neboli tie, čo minule. Naša chudá ryšavá telocvikárka na to až tak veľmi nedbala a nedávala nám spraviť dvadsať klikov, ak sme spravili niečo, čo sme nemali.
Sympatický mladý učiteľ s vyšportovanou postavou a so sivými vlasmi niektorých chlapcov donútil spraviť aj päťdesiat klikov na pästiach, keď ho poriadne naštvali. Naša učiteľka skrátka nebola taká prísna ako on.
Jedno dievča, ktoré malo službu, nás v duchu porátalo, koľké cvičíme, koľké nie, postavilo sa na začiatok radu a podalo hlásenie. Jej hlas sa po telocvični ozýval ako v jaskyni. Mala naozaj vysoký strop, ale inak vyzerala ako každá iná telocvičňa. Trošku staršia.
Slečna Reedová, telocvikárka, poďakovala za hlásenie a usmiala sa na nás: ,,Chlapci s pánom učiteľom Woodom behajú dvanásťminútovku vonku v tej zime. Mali ste aj vy, ale zariadila som, aby sme boli dnu, v aspoň trochu teplučku." Niektoré zimomriavky odeté aj teraz do hrubých mikín zajasali. Aj ja som sa potešila. V telocvični bolo chladno, avšak určite nie tak ako vonku. Cez zamrežované okná pri strope som videla ako sa poriadne zaknísali už takmer holé koruny stromov na školskom dvore. Takže navyše aj fúkalo. Wood je zrejme nenormálny.
Reedová pokračovala: ,,My si pekne pobežíme až na jar, dnes začneme gymnastiku." Zase sa niektoré dievčatá potešili, niektoré, trochu širšie od priemerných však zastonali. Úsmev slečny Reed sa roztiahol ešte viac, ak to vôbec bolo možné: ,,Čo ten nesúhlas, dievčence? Nemusíte sa báť, dnes nebudem známkovať." Pomyslela som si, že s tak veľkým úsmevom vyzerá trochu strašidelne. Inak to bola veľmi milá osoba.
Mala ohnivo červené vlasy na postupku, ktorej koniec mala na lopatkách. Všimla som si nejaký sivý vlas sem-tam, vyzerala však tak medzi dvadsaťpäť a tridsať. Možno zažila niečo strašné. Spolu s Woodom, uškrnula som sa v duchu. Mala hnedočervené oči a už známy široký úsmev.
Porozkladali sme staré hnedé žinenky, ktoré svojím vysokým vekom už ani veľmi netlmili, a začali sme robiť klasické, ,,jednoduché,, veci ako kotrmelce, stojky, sviečky. Išlo mi to celkom slušne, ani zle, ani vynikajúco.
Širšie dievčatá sa zo začiatku báli ako vždy, ale učiteľka Reedová im pomáhala a chválila ich. Usmiala som sa sama pre seba. Ju človek nemôže mať nerád.
,,Rodená gymnastka,, ,ako sa rado nazývalo jedno čiernovlasé dievča z druhej triedy s dlhými rukami a nohami, tuším ju volali Alex, sa pred nami predvádzala ako na javisku. Robila bezchybné stojky, ladné kotrmelce vpred aj vzad a nohy sa jej pri sviečke ani raz nezatriasli a rukami si vôbec nepodopierala chrbát. Musela som uznať, bola naozaj veľmi ohybná, ako had, ale bola aj namyslená a protivná ako zmija. Neznášala som jej silený vysoký smiech.
Zrazu som mala pocit akoby mi zamrzol mozog. Had? Doslova som cítila ako sa mi kolieska v hlave otáčajú rýchlosťou blesku. Ľuďmi nie sú aj niektorí žiaci. Adrian spomínal animágusov. To sú tí, ktorí na seba dokážu vziať podobu nejakého zvieraťa, nie? Bolo by možné, že Alex je had? Vretenica? Pytón? Sedí to na ňu. Ohybná a protivná ako zmija. Navyše mala svetlé modrozelené oči mihajúce sa až prirýchlo. Taktiež som si všimla jej tik. Každú chvíľu si prechádzala po zuboch špicatým jazykom. Hady predsa takmer stále vyplazujú jazyk.
Na konci hodiny sa čírou náhodou objavila v rade vedľa mňa. Čierne vlasy mala pevne stiahnuté v čiernej gumičke ako všetky dievčatá. Nesmeli sme mať rozpustené vlasy. Ani náramky, či náhrdelníky. Klasicky, dievčatá, ktoré necvičili, vždy strážili bižutériu ostatných.
Reedová sa postavila pred nás a čakala na dievča, aby ohlásilo koniec hodiny a znovu zahlásilo náš počet. Keď začalo hovoriť, Alex si vedľa mňa znovu prešla zuby jazykom. Stuhla som, predstava Alex ako nejakého päť metrového pytóna ma veľmi nenadchla.
Pretrpela som hlásenie a potom sme sa išli prezliecť do šatní. Počas prezliekania sa som veľmi nerozmýšľala, len som na seba rýchlo nahádzala veci a vybehla von. Šatne boli na poschodí a tak som tichučko precupitala sivasté schody a chystala sa ako prvá vybehnúť von, keď som začula známe hlasy a nejaká sila ma pribrzdila na mieste. Bola to Reedová a Wood, delili ma od nich len dvere. Za mnou nikto nešiel a tak som nastražila uši.
Začula som Reedku ako hovorí: ,,Si spotený ako myš. Čo si behal s nimi?" následne som nepočula nič, asi len prikývol a zase Reedová: ,,A kto im potom zmeral vzdialenosť? Či si to stihol aj počas behu?" podpichla ho. Wood sa zasmial: ,,Pobežia zas" Nadvihla som obočie, Reedová posmešne vydýchla nosom: ,,Chceš ich zdrieť z kože? Oni nie sú ty, vĺčik." ,,Ty zas svoje dievčatá akosi šetríš, líštička." Rozšírili sa mi oči a počuteľne som vydýchla ústami. Našťastie to nezačuli, pretože sa začali smiať.
Dvere sa pootvorili s rukou na ošúchanej kľučke. Nehlučne som sa otočila a vybehla po schodoch hore tak, že ma zdola nebolo vidno. Začala som sa prehrábavať vo svojom vrecúšku. Vtom zhora išli ďalšie dievčatá. Pozreli na mňa a obišli ma. Jasné, na niečo som asi zabudla a teraz sa hrabem vo vrecúšku. Pomaly som kráčala dolu schodmi za nimi. Reedová na nás len mávla rukou a vyšla so spoteným Woodom pred nami von.
Kým som kráčala do triedy, horúčkovito som rozmýšľala. Vĺčik a líštička. Mohli by byť skutočný vlk a skutočná líška? Hrdzavé vlasy a červenohnedé oči. Lenivosť? Nebola prísna. Nechcelo sa jej ísť do zimy. Pohodlná? Sivé vlasy a výdrž. Vlci vraj dokážu za noc prejsť aj šesťdesiat kilometrov. Po lese, nie po asfaltke.
Pomaly som zavrtela hlavou sama pre seba a uškrnula som sa. Čo všetko sa človek nedozvie, keď má otvorené oči a nastražené uši. Vycibrené zmysly vlka. Teraz som za nich bola veľmi vďačná. Takmer som sa rozosmiala nad tým, aká som bola doteraz nevedomá. Akoby som po svete chodila so zavretými očami.
A zrazu som videla všetko. Počula som všetko. Vnímala som všetko. Piskľavý gumený povrch linolea. To ako naňho podrážky mojich topánok narážali. Ako sa mi posúvala látka riflí po stehnách počas chôdze. Vnímala som praskajúco šušťavý zvuk rozbaľovania keksu spolužiačky. Škrípanie pántov drevených dverí v triedach. Prenikavý spev drozda za oknom. Dunivo hrmivý zvuk rozkývaného zábradlia na schodoch. Šteklenie končekov vlasov na zátylku. Bola som dokonalo šťastná, ani som nevedela prečo. Usmievala som sa ako slniečko na hnoji. Zrazu som vedela, aké to je byť vlkom. Aké to je úžasné.
Z eufórie ma prebral hlas dejepisárky Smottovej. Pozdravila sa a čakala kým si sadneme a odzdravíme sa jej.
V pozorovaní svojho okolia som neprestala ani teraz. No zdalo sa, že čo sa týka našej triedy, nie som človek iba ja. Aspoň nie celý.
Chlapci boli spotení, mali červené líca aj nosy a triasli sa. Bolo mi ich trochu ľúto. Leonard môže byť rád, že tu nie je.
Ježibaba to nenávidela. Žiadny učiteľ to nemal v láske, keď mal na hodine spotených, vyčerpaných a nesústredených žiakov. Telocvikári z toho skoro vždy mali problém. Čo už, všetci nemôžu mať telesnú ako poslednú hodinu.
Smottová si odkašľala a spustila škriekavým hlasom: ,,Nemáte známky na tento štvrťrok, takže si vás vyskúšam." Trieda akoby skamenela. Všetci si ako na povel vytiahli zošity a začali si tlačiť do hlavy to, čo mali urobiť včera. Ja s nimi, hoci som sa ako zázrakom doma do toho aspoň pozrela a nebola to nejaká strašná téma. Vlastne strašná bola, ale neučila sa ťažko. Mali sme odrapkať holokaust, ako sa to začalo, prečo, čo Židia nesmeli a museli a podobne. Čo to som vedela. Každopádne som na tom bola určite lepšie ako zvyšok triedy. Teraz som chlapcov vážne ľutovala.
Ježibaba začala naoko ,,počítať,,: ,,Dnes je ôsmeho," Miro, spolužiak s gaštanovými vlasmi sediaci v prvej lavici, stuhol. Ježibabka si ho však ani nevšimla a pokračovala: ,,Plus desiaty mesiac v roku je osemnásť," otvorila triednu knihu a zvolala, ,,Smith, k tabuli!" Vysoký blonďatý chalan s svetlohnedými očami sediaci v druhom rade vedľa mňa sa postavil a pomaly sa aj so žiackou dotiahol ku katedre. Pre jeho šťastie, patril k tým múdrejším v triede a tak všetko odrapkal, dostal jedničku a znovu si sadol.
Smottka začala obkecávať ďalšiu tému a používala pri tom jej staré drevené ukazovadlo, ako vždy. Na ukazovátko bolo síce trochu krátke a absolútne netuším, načo jej ho treba na dejepis...   alebo tuším. Ježibabka nemá metlu, zato čarovný prútik áno.

Myslím, že už ani veľmi nemá zmysel ospravedlňovať sa za to, že ste na kapču dlho čakali, ale čo už. :) Dúfam, že sa vám páči.
Písať jeden príbeh vo dvojici je ťažké.
Ale zábavné. :D

LEVIK_bff
Zafira