Čudná zborovňa

3

Zobudila som sa asi o druhej poobede. Trochu ma bolela hlava a tak som sa pomaly posadila. Mala som asi len dve poháriky a teraz som bola rada, že len toľko. Nezávidela som tým, ktorí toho popili na litre.
Stále som bola unavená, ale bola som už aj hladná a navyše neznášam spanie cez deň.
Zišla som po schodoch dolu do kuchyne. Zobrala som si len mäso, bez zemiakov, bez ryže a išla si von sadnúť na hojdačku. Slnko na mňa príjemne hrialo a za pomalého pohojdávania hojdačky som obhrýzala kosti dajakej sliepky. Mama si ma všimla a zavolala na mňa zo záhrady: ,,Už si hore? Počula som ťa prísť asi o šiestej ráno, choď si ešte ľahnúť." Zavolala som jej späť: ,,Bola som hladná, mami!" Prikývla a čistila záhony ďalej. Keď som dojedla, išla som naspäť dnu.
Lenže keď som otvorila dvere, stál tam Adrian. Mykla som sa a uskočila od dverí. Medzitým som žmurkla a už tam nebol. Potlačila som výkrik a len tak-tak sa mi podarilo zachytiť padajúci tanier. Vtom namiesto strachu nastúpil hnev. Naježila som sa ako mačka a tlmene zavrčala. Už toho mám dosť! To sa mám teraz akože báť pozrieť von oknom, či otvoriť hocijaké dvere!? Zistím, čo je ten Adrian zač! Odmietala som uveriť tomu, že sú to len nejaké halucinácie, musí v tom mať prsty.
Tanier som dala do drezu a napochodovala do svojej izby. Zapla som počítač a naťukala stránku našej školy. Išla som do zoznamu učiteľov. Chvíľu som hľadala jeho meno a keď som ho našla, klikla som naň. Bola tam len mailová adresa nič viac. Ani fotka, ani telefónne číslo ani žiadne info. Zamračila som sa. Otvorila som novú kartu a napísala jeho meno do vyhľadávača. Vyhodilo mi len nejakých jeho menovcov a podnikateľov, či inak významnejších ľudí. Ale žiaden učiteľ Adrian Weis. Tak isto som to skúsila na youtube, facebooku, skype, instagrame a všemožných iných sociálnych sieťach, ale nikde nič. Podozrivé. Hľadala som ešte hodinu, ale potom mi došla trpezlivosť. Zobrala som do ruky mobil a napísala Leonardovi: ,,Niečo od teba potrebujem. :) Zisti mi niečo o tom našom novom matikárovi Adrianovi Weisovi." Ťukla som na odoslať. Vedela som, že ak o ňom má niekto niečo zistiť, tak to bude Leo. Poznala som sa s ním už dlhšie a jeho koníčkom boli počítače a hackherstvo. Mobil cinkol a hneď som otvorila správu. Stálo v nej: ,,No, neviem načo ti treba info práve o ŇOM, ale fajn. :)" Víťazoslávne som sa usmiala. Na Lea sa vždy môžem spoľahnúť.
Večer som si do tašky napchala učebnice a ľahla do postele.  Spokojne som zaspala.
V pondelok ráno som si obliekla obyčajné tmavozelené tričko a rifle. Svoje polodlhé ryšavé vlasy som nechala voľne padať na plecia. Na nohy som si dala čierne trampky, zakričala mame Ahoj a trielila do školy.
Pred školou som už z diaľky zbadala Natallie aj Leonarda. Super. Rozbehla som sa, aby som ich stihla ešte predtým, než vôjdu do školy.
Leonard začul dupot mojich nôh a otočil sa. Vyjavene na pozrel a Natallie tiež: ,,Ty čo tak bežíš? Ponáhľaš sa do školy?" uškrnul sa. Pretočila som nad ním očami a zaprela sa rukami o kolená. Párkrát som sa zhlboka nadýchla a spustila chrapľavým hlasom od behu: ,,Zistil si niečo?" Asi dve sekundy na mňa pozeral s prižmúrenými očami a potom mu doplo na čo sa pýtam a poškrabal sa na brade: ,,No, najprv som nič nevedel nájsť a potom som sa dostal k jeho známym, trochu som si o jednom z nich, tom najprehľadnejšom, zistil a potom som na jednej stránke všimol nejaký komentár od toho jeho známeho, s ním som si trochu písal a tam...,"  skočila som mu do reči: ,,Prepáč, ale choď k veci, o chvíľu bude zvoniť." Videla som ako sa ho to dotklo. Naježil sa, otočil hlavu na bok a pootvoril ústa. V tejto chvíli sa mi strašne páčil. Ale vtedy ticho prerušila Natallie: ,,O čom to tu vy dvaja rozprávate?" Zamračila som sa ako vždy, keď sa mi niečo nepáči: ,,Ten nový učiteľ Weis. Nepozdáva sa mi," pošúchala som si ramená, ako by mi bola zima, ,,niečo s ním nie je v poriadku," dodala som. Natallie sa divne zaleskli oči a povedala to, čo som si nikdy nemyslela, že mi niekedy povie: ,,Ale prosím ťa, on je úplne v poriadku," zatiahla vysokým hlasom a žmurkla na mňa temnými očami, ,,nemusíš sa nijako znepokojovať a navyše, je sexi, nemyslíš?" a odkráčala ako modelka. Užasnuto som stále civela na miesto, kde doteraz stála. Všimla som si, že Leo má tiež vypúlené oči. Striasla som sa: ,,Čo sa jej stalo?" šepla som.
Chvíľu sme tam stáli ako soľné stĺpy. Prebralo nás zvonenie. Leo zažmurkal, akoby sa prebral z tranzu a riekol: ,,Poď, budú poznámky."
Keď sme obaja dobehli do triedy, učka tam ešte nebola. Meškala. Našťastie. Zadýchaní po dvoch poschodiach sme si sadli na svoje miesta. Vyložili sme si na lavice učebnice na prvú hodinu. Fyziku. Keď som si to uvedomila, vzdychla som. Len dúfam, že nebude nijaká päťminútovka. Aj keď učiteľ meškal, sedeli sme na svojich miestach ticho, ako na ihlách, pretože učiteľ Kohl bol prísny a aj svojim vzhľadom vzbudzoval rešpekt. Zrazu vošiel do triedy a buchol dverami. Musel skloniť hlavu, taký bol vysoký a aj trochu tučný. Nebyť hnedého saka a okuliarov, vyzeral by ako obor. Hneď sme boli na nohách a stáli v pozore ako vojaci. Kohl po nás zvrchu prešiel pohľadom a sadol si. Počula som ako zavŕzgala stolička. Sadli sme si aj my. Podaktorí mali otvorené zošity a opakovali si. Niekedy, keď sme boli mimo dosahu učiteľov, sme ho volali Nemecká kapusta, podľa jeho mena. Po zapísaní hodiny nám s nevôľou oznámil, že musí spracovať nejaké podklady a že si máme napísať poznámky z ďalšieho učiva. Všetci si vydýchli. Naoko som tak spravila, ale zo zadnej strany v zošite som vytrhla úzky prúžok a naň som napísala: Tak čo si o ňom zistil? a papierik som nenápadne hodila na Leonardovu lavicu. Kohl si to ani nevšimol, Leo však stuhol, pomaličky k nemu natiahol ruku a zobral si ho. Keď si ho prečítal sklesli mu plecia. Začal si písať poznámky. Naštvalo ma to a nohou som potichu poťukala do stoličky. Tváril sa, že si upravuje zošit, zodvihol ho a ja som si všimla, že nepíše poznámky, ale odpoveď. Písal ďalej. Keby Kohl na konci hodiny náhodou kontroloval zošity, začala som písať poznámky. Asi v polovici hodiny Leo začal odtrhovať stranu. Kohl zdvihol hlavu, ale nič si nevšimol. Leo papier poskladal a pomaly mi ho rukou zozadu podával. Nahla som sa a chytila ho. Roztvorila som kus papiera, ktorý bol takmer celý popísaný a dala som sa do čítania:

Takže, nie je to celkom tak, ako som ti hovoril pred školou. Nemôžem ti povedať viac, len toľko, že mám nejakého známeho, ktorý dôverne pozná A. Weisa. Na toho svojho kamoša, by som mohol povedať, že je to taký prevracač kábatov, ale viem ti zaručiť, že to, čo mi povedal je pravda. A tak sa nestačím čudovať, čo je náš nový ,,učiteľ" zač. Pravdepodobne si pomyslíš, že som blázon, ale dúfam, že uveríš. Vraj to nie je človek. Možno vyzerá mlado, ale má cez 150 rokov. Čierne vlasy, tmavé oči, bledá pokožka. Asi si už domyslíš... je to upír. Znie to fakticky nereálne, ale ten môj kamoš mal viaceré pletky z takými bytosťami a tiež povedal, že celá naša škola je čímsi opradená. Iste si si všimla, že všetci učitelia sú nejakí divní, starí, mlčanlivý. Najmä starí. Väčšina je na škole celú večnosť. Možno aj dlhšie ako ľudský vek dovoľuje. A tak je vysoká pravdepodobnosť, že ani jeden z nich nie je človek. Takisto niektorí žiaci, ktorí o sebe ani netušia.
Dúfam, že to nejako stráviš. Nedaj to na sebe znať. Kohl by mohol mať podozrenie.

Takmer sa mi zastavilo srdce. Nedokázala som tomu veriť, nechcela som tomu veriť a napriek mi vnútorný hlas našepkával, že to je pravda.
Zvyšok dňa mi ubehol ako voda. Po mysli mi nechodilo nič iné, než to veľké odhalenie. Chodila som ako duch.
Po škole ma Leonard odprevadil domov, ale keď som nič nehovorila, nehovoril ani on. Len ticho kráčal vedľa mňa. Bola som mu za to vďačná.
Keď som došla domov, zmohla som sa len na pozdrav a zavrela som sa v izbe.

Máme tu tretiu kapitolu. :) Čo na ňu hovoríte? Chcela som vydať časť skôr, ale mala som  rozčítanú knihu a viete ako to chodí, nepustíte ju z ruky, kým ju neprečítate. Čo si myslíte o Natallie?

LEVIK_BFF
Zafira