Čudná zborovňa

2

Konečne prestávka. Nikdy sa jej neviem dočkať, pretože keď máte naozaj nudné hodiny máte pocit, že ručička od hodiniek sa posúva dozadu, nie dopredu.
Už ma len jedna hodina delí od krásneho víkendu ale viem, že toto bude tá najhoršia a najnudnejšia hodina z celého dňa. Máme totiž matiku a pani Huntová nás týra poučkami každú hodinu. Kdeže, nemôžte si dovoliť ani len slovko z poučky vynechať, lebo to máte za 5. Mám pocit, že matiku treba pochopiť a nie sa ju bifliť, veď potom nám to bude na nič. Ale staromódnej matikárke s kobercovým oblečením to asi nevysvetlíte.
Zazvonilo na hodinu. S miernym hnevom som čakala na pani Huntovú, ktorá mala priniesť opravené prepadovky z minulej hodiny. Každý bol bledý v tvári a tak som si povedala, že nebudem asi zrejme jediná, ktorá tú písomku pokazila.
Z letargie ma však vytrhol muž vchádzajúci do triedy. Teda, na pani Huntovú sa rozhodne nepodobal, to by si musel ostrihať vlasy na krátko, nosiť koberce, mať autfit, ktorý tvoria navzájom nehodiace sa kúsky oblečenia a tvár, no, tú by musel mať ako taká poloovca. Ale tento učiteľ bol nejaký iný. V živote som ho na tejto škole nevidela a keby tu bol už predtým, všetky dievčatá by do tejto školy chodili asi dobrovoľne, čo mi potvrdili zamilované pohľady všetkých dievčat na neho. Mal dlhé čierne vlasy po plecia, ktoré mu rozvieval vietor vychádzajúci z otvorených okien. Krásne oči, ktoré boli tak hnedé, že vyzerali skoro ako čierne. Boli tak prekrásne, že už len z pohľadu do nich sa snáď každý roztopí ako čokoláda na slnku. Nemohol mať ani viac ako 25, bol naozaj mladý.
,,Dobrý deň, žiaci. Chcem sa vám predstaviť. Som nový učiteľ, volám sa Adrian Weis ale bol by som rád, keby ste ma volali pán učiteľ Weis . Budem vás učiť matematiku ako náhrada za pani Huntovú, ktorá už na našej škole žiaľ nepracuje. Takže, bol by som rád, keby ste mi povedali vaše mená, aby som vedel, ako vás mám volať.
Poďme zaradom od prvej lavice."
Prekrútila som očami pri pohľade na chalanov, ktorý už vymýšľali zas nejaký trápny plán.
Už som sa dostala na rad, tak som sa ozvala: ,,Volám sa Iris."
Adrian zdvihol pohľad a zo záujmom si ma obzeral. ,, Veľmi zaujímavé meno." Ozval sa. Nikomu nič nepovedal okrem mňa. Fíha, neviem, ako som si to zaslúžila, keďže teraz na mňa všetci vrhajú vražedný pohľad.
Zrazu prišli na rad moji spolužiaci : ,, Volám sa Prdelka." ,,Ja Černý zadok, teší ma." ,,Ja som VelkýPinďour. Taktiež ma teší." ,,Ja sa volám Rozpučil." hovorili chalani s hurónskym smiechom, lenže keď sa pozreli na učiteľa, ihneď sklapli. Pozrela som na zázrak menom Adrian, ktorý ako prvý v histórii ľudstva dosiahol, aby moji debilní spolužiaci sklapli. Prepaľoval ich ľadovým pohľadom a chalani vyzerali, akoby mali každú chvíľu od strachu odpadnúť.
Tak sa teda pustil do vysvetľovania učiva a ja som si mala písať poznámky, ale nejako mi ruky skameneli. Nemohla som odtrhnúť zrak od Adriana. Nie preto, že by som do neho bola zamilovaná alebo že by sa mi páčil, proste ma na ňom niečo veľmi fascinovalo. Mala som naozaj divný pocit, niečo mi našepkávalo, že tento Adrian je teda pekelne čudný. A ešte čudnejšie na tom bolo, že sa na mňa stále pozeral.
Vychádzala som zo školy, pustila som si empétrojku a započúvala som sa do hudby. Chcela som sa toho divného pocitu zbaviť, takže keď sa ma zrazu niekto zozadu dotkol, nech sa ani nečuduje, že som sa úplne zľakla.
Otočila som sa a hľadela som na Natalie, moju kamarátku z triedy, ktorá sa uškŕňala pri pohľade na moju vystrašenú tvár.
Mala blond vlasy a modré oči. Chalani za ňou šaleli, vyzerala presne ako všetky tie modelky z časopisov. Bola to moja kamarátka už od prvého ročníka a aj keď sme boli naozaj rozdielne, veľmi dobre sme si rozumeli.
,,Len som sa ťa chcela opýtať, či platí, že prídeš zajtra na tú párty. Prosím, povedz že áno, bude to naozaj pecka. Rodičov tam mať nebudem, možno sa mi niečo podarí prepašovať a bude tam asi polka školy." nadšene rozprávala Natalie. V očiach mala iskry nadšenia a želala si, aby na jej párty ľudia ešte dlho spomínali.
,,Jasné, môžeš so mnou rátať. A na ktorú tam mám byť?" spýtala som sa s miernym nadšením. Už dlho sa tu totiž nič nedialo a v poslednej dobe sa tu teda riadne nudím, nezaškodí si dopriať trochu zábavy.
,,Tak na 19:00 u mňa, končiť budeme až nadránom. Dobre, tak ja idem ešte zháňať posledné veci na párty, zatiaľ ahoj." pozdravila sa mi Natalie a už jej nebolo.
Pustila som si skladbu a pokračovala som domov. To bude fiasko, nemám si čo obliecť na tú párty.
Keď som došla domov, na chladničke ma čakal lístok od mami so surovinami, čo mám nakúpiť v obchode, lebo ona nestíha. Výborne, keď už pôjdem do mesta, tak pozriem aj nejaké tie šaty.
Obúvala som sa a zrazu som sa zahľadel na postavu za oknom. Adrian?? Čo tu ten robí za oknom? Nepríjemný pocit sa stupňoval, tak som si pretrela oči a pozrela zas na okno, ale nikto tam už nestál. Žeby mi už z tej školy začínalo šibať??
Obula som sa a rýchlym krokom som sa ponáhľala do mesta. Celý čas som mala pocit, že ma niekto sleduje. Až mi odľahlo, keď som vstúpila do nákupného centra.
Prečesávala som obchody a čoraz viac mnou prevládalo zúfalstvo,pretože žiadne šaty som si nevedela nájsť. Nič nevyhovovalo. Tak som ešte zašla do posledného obchodu a tam sa mi konečne zadarilo - našla som krásne čierne priliehavé šaty so zaujímavým strihom. Keď som sa v nich obzerala v kabínke, ešte aj ja som si musela priznať, že v nich vyzerám úžasne.
Zaplatila som ich teda a minula na ne snáď celé moje vreckové, takže peňaženka zívala doslova prázdnotou. Ešte mi tak akurát ostali peniaze od mami na nákup, tak som sa tam rýchlo ponáhľala.
Brala som akurát jablká, keď som opäť zbadala Adriana. Pozeral na mňa prenikavým pohľadom a tak som pokračovala v naberaní jabĺk a keď som sa obzrela, už tam nebol. Buď sa mi to zdalo alebo ma ten náš matikár Adrian naozaj sledoval. Na pokožke som mala husiu kožu.
Prišla som večer domov a rozvalila som sa na gauč. Akurát dávali Hunger Games, tak som si spravila pukance a celý večer prešiel naozaj príjemne.
Zrazu sa ozval prudký štekot môjho psa Ronnieho a to on nešteká skoro nikdy. Tak som rýchlo vstala a otvorila dvere. Pri bráne stála postava a pozerala na mňa. ,,Kto ste?" pýtala som sa, lebo vďaka tme mu nebolo vidno do tváre.
Namiesto odpovede sa ten niekto otočil a utiekol preč. Už aby bola doma mama, dnešný deň je celý nejaký divný.
Prišiel ďalší deň a zbehol ako voda. Iris už stála v čiernych šatách pred zrkadlom a ešte robila posledné úpravy, než vyrazí.
Kráčala k domu svojej kamarátky a stále počula niekoho, kto ju sleduje. Ale keď sa otáčala, nikoho nevidela.
Dorazila na párty v plnom prúde. Musela uznať, že Natalie sa vážne prekonala. Výzdoba bola v štýle čierno-bielo-červenej, všade bolo plno jedla a pitia, dídžej hral super hudbu a aj tie osvetlenia boli nádherné. Už len v tejto kope ľudí nájsť niekoho, koho pozná.
Nasadila si na tvár čiernu masku, pretože to všetci dostali ako podmienku tejto párty. Hrôza, nevedela, kto túto blbosť vymyslel, ale bola by naozaj zvedavá, ako teraz niekoho nájde.
Prišiel k nej čašník s pohárikmi na tácke a ponúkol jej to. Pokrútila hlavou, nevedela, či by mala chuť piť niečo alkoholické. Naposledy, keď sa dve v Nataliinej izbe opili a jej mama na to prišla,skoro ju zabila. Iris vtedy nevedela, čo jej kamoška ponúka, úplne to chutilo ako džús.
Barman teda odišiel a zrazu pred ňou stál nejaký chalan. Podľa masky ho nevedela spoznať, ale oblečené mal čierne roztrhané rifle, tričko Nirvana a červeno-čiernu košeľu s výhrnutými rukávmi.
Podával jej ružu a spýtal sa jej: ,,Môžem túto očarujúcu slečnu pozvať tancovať? Ukradol som pre teba ružu, nejaká váza teraz asi ostala bez kvetov."
,,Neviem, nie som veľmi dobrá tanečníčka, asi by som sa iba strápnila." odpovedala som so smiechom.
,,Veď ani ja neviem tancovať, ale ani nepoznáme svoju identitu tak nemôžme vedieť, pred kým sa strapníme." odvetil chalan so zrejme dlhšími vlasmi, lebo ich mal v nepravidelnom cope a vyzeral úžasne.
,,Tak fajn, ale dúfam, že nie si nájomný vrah." odvetila som.
,,Nikdy nevieš, nemala by si veriť nikomu." povedal so zváštnym tónom a mne sa zas zdvihol divný pocit, ale hodila som to za hlavu.
Pretancovali sme spolu celý večer, dokonca sa Natalie podarilo zohnať skupinu Bring Me the Horizon a celý večer a celé ráno sme trsali na ich úžasné pesničky..
,,Ako je to možné, že nič nepiješ? " spýtal sa pán Záhadný a ja som sa rozosmiala.
,,Neviem, tak trochu som dúfala, že keď prídem domov, možno sa po odpočinku budem učiť."odvetila som.
,,No, takúto odpoveď som nečakal." povedal.
,,Idem nájsť ešte Natalie a byť trochu s ňou, povieš mi aspoň svoje meno?" spýtala som sa ho, ale keď som sa naspäť otočila k nemu, už tam nikto nestál.
Nechápala som. Bola toto celé len predstava a mne začína už naozaj šibať, alebo sa deje niečo zvláštne o čom neviem? Zobrala som si jeden pohárik a vybrala som sa za Natalie. Spolu sme si ešte potancovali a potom som celá unavená skočila do postele.
Bolo možno 6 hodín ráno a ja som ihneď zaspala. To bola teda noc.

Začína Iris šibať alebo sa naozaj dejú vážne veci? Uvidíme, ako sa to celé vyvinie.

LEVIK_bff
Rose 🌹