Nenapodobiteľný (MM) (pozastavené⛔)

5.sen

Som na ulici. Iekto ma chytil za zápästie. Otočila som sa a zistila, že je to muž, niekoľko krát väčší než ja. Spoza neho vykuklo niekoľko ďalších mužov.

Rozbehla som sa preč a vďaka mojej nešikovnosti som zakopla a spadla na zem.

,,Kam sa tak ponáhľaš?"

Muž ma chytil pod krk zdvihol a pritlačil k múru.

O chvíľu sa tam objavila nejaká postava a za pár sekúnd sú všetci ujovia na zemi. Bála som sa tej postavy, tak som so slzami v očiach bežala preč.

Karma mi praje pretože som mala rozviazanú šnúrku,zamotala sa mi do nej pravá noha a ja som padala na zem.

Skôr než som dopadla ma niekto chytil. Nespadla som. Bola to tá osoba čo porazila tých mužov. Zaostrila som a zistila...

Že to je Marcus.

,,Marcus!"

Zachrapčala som, no nestihla som to ani dopovedať pretože ma pobozkal. Začali sme sa vášnivo bozkávať a ja...

Som sa zonudila.

,,No konečne! Spachtoš."

Ohlásila ma Saša a ja som sa len usmiala a zistila, že som celá spotená.

Vybrala som si veci a prezliekla sa. Nevedela som prestať myslieť na ten sen.

Boli sme na nástupe a čakali na ostatných. Prihovorila som sa Macovi.

,,Mac?"

,,Áno?"

,,Keď sme sa vtedy strtli na tom amfiteátri, nedokončil si vetu. Chcel si mi niečo povedať, že nejaká som či čo... Ale vyrušil ťa animátor. Čo si vtedy chcel povedať?"

Mac si povzdychol.

,,Chcel som ti povedať, že si mi sympatická. Že si milá."

Odpoveď ma zaskočila. Sympatická? Milá? Usmiala som sa naňho.

,,A ešte..."

Pozrela som sa naňho.

,,Čo?"

Usmial sa na mňa.

,,Si pekná."

Zalapala som po dychu. Marcus Gunnarsen, moja vysnívaná láska, mi povedal, že som pekná. Wau!

,,Čo?"

Spýtal sa ma.

,,Čo čo? Nič."

,,No tak keď sa zasnene pozeráš do blba tak sa asi niečo deje nie?"

Zasmiala som sa nad jeho nechápavosťou, pokrútila hlavou, rukou mu rostrapatila vlasy, na čo sa usmial a odišla sa rozprávať za babami.

Išli sme na raňajky a sedeli sme tam ako včera. Tak ako bydeme sedieť vždy.

Mali sme chleba sladký alebo slaný alebo mysli s mliekom. Mala som to všetko rada ale rozmýšlala som nad tým, čo mi povedal. Povedal mi to len tak? Páčim sa mu? Vyzerala som moc smutne? Nepovedal to kvôli stávke?

,,Aké jedlo máš vôboc rada? Veď nič neješ."

Mykla som plecami.

,,Rozmýšlaš nad tým čo som ti povedal?"

Povdychla som si a pozrela sa mu do očí.

,,Neber si to tak... Nerozmýšlaj nad tým toľko. Nemyslel som to v zlom."

Takže to nebola stávka. Usmiala som sa na ňho. Chcelo sa mi plakať. Zadržiavala som slzy ktoré boli na krajíčku.

,,Neprídete aj s bratom na našu chatku po raňajkách?"

,,Môžme..."

,,Ďakujeeem!"

Chcela som ho objať no uvedomila som si, že je nás tu 120...

Usmial sa na mňa a potľapkal ma po pleci.

,,A teraz by si mala niečo zjesť. Dobrú chuť."

Pustila som sa do chleba s džemom a keď si to Mac všimol, len sa usmial.

Po raňajkách sme išli na našu chatku. Tam som ho objala. Objatie mi opätoval. Jeho dotyk bol taký hrejivý. Mala som pocit, že na svete nikto neexistuje. Len my dvaja. Len ja a on. Len ja a Marcus. Chcela som takto zostať navždy. Konečne som mala pocit bezpečia. Aspoň pri niekom. Pri Marcusovi Gunnarsenovi❤.

,,Za čo to bolo?"

,,Za to, že si súhlasil aj keď si nemusel."

,,To ja rád."

Ešte raz ma poriadne stisol a odstúpil :(.

Ahoj❤
Dúfam, že sa vám časť páčila a v ďalšej máte malé prekvapenie.
❤Viki❤