Instagramová láska

/6

Prvý deň v galérii bol veľmi sľubný. Umenie ma úplne pohltilo už vo dverách, sotva som spravila prvý krok dnu. Najviac ma zaujali práve portréty, ktoré kreslím najčastejšie. Či už Rembrandt, Goya, alebo Botticelli s portrétmi náboženského charakteru. Natrafila som aj na realistické portréty od Tysona, Eleyho alebo Celana. Pri týchto umelcoch som trávila každú voľnú chvíľu, kým som v rukách držala štósy papierov s informáciami o iných umelcoch a ich dielach. No nenamietala som. Pracovať v galérii bolo pre mňa priam fascinujúce, dokázala som sa vžiť do obrazov rovnako ako niektorý básnik keď prechádza pomedzi staroveké hradby a vníma dupot koní, ktoré trasovali tú istú cestu pred mnoho rokmi.

No na tretí deň si vedúci všimol moju zaujatosť. Bol to noblesný pán, s tvrdou mimikou, vzbudzujúcou rešpekt. Bála som sa, že na mňa nakričí a všetky predstavy o práci tu sa rozpadnú ako domček s karát. Doslova som sa triasla, keď si ma dal predvolať.

„Videl som, ako fascinovane sledujete tie portréty. Vidieť vás tam takmer neustále." založil si ruky pod bradou, opierajúc sa o mohutný drevený stôl s vyrezávanými okrajmi a nohami.

„Ja..." habkala som, „Už sa to nezopakuje, máte pravdu, mala by som sa venovať tomu... teda k obrazom, kde som bola pridelená."

„Mám pravdu?" opýtal sa a ja som k nemu zdvihla pohľad. Dovtedy som hipnotizovala podlahu pri špičkách tenisiek, akoby sa odtiaľ na mňa usmieval sám Picasso.

Poprvý raz som postrehla jeho úsmev. Ale jeho gaštanové oči sa usmievali viac, čím odhalili vrásky: „Nepovedal som predsa nič."

„Myslela som, že... že vám to bude vadiť."

„Práve naopak. V mladosti som bol rovnaký ako vy. Fascinovaný umením, kreslil som vždy, keď bol voľný čas." pozrel na moje prsty. Hoci ruky som si drhla večer niekoľko krát, ešte vždy tam boli stopy po čiernom uhlíku, ktorým som kreslila. Nadýchol sa, „Predelím vás."

„Čože?" vyšlo zo mňa prekvapene, „Ďakujem!"

„Ste správny človek na správnom mieste." povedal a podal mi ruku, „Ako vás môžem volať, umelkyňa?"

„Som Lola." usmiala som sa aj ja konečne, no o to viac uvoľnene. Potriasli sme si rukami.

„Teším sa na prípadnú spoluprácu." povedal mi vo dverách, no jeho slová som pochopila až neskôr. Okamžite som volala Beky, no tá na mňa informácie vychrlila ešte rýchlejšie.

„Neuveríš! Pátra po tebe! No, kto mal pravdu?"

„Čože?"

Na jeden dych rapotala: „Patrik ťa hľadal! Fúha, keby vidíš aký je okolo toho cirkus. Toľko dievčat ti závidí, aj keď, heh, samozrejme, nikto nevie že si to presne ty. Myslím, že aj ja ti trochu závidím."

...Čože?