POHĽAD ALEX:
Niečo sa vo mne zlomilo a rozplakala som sa. Pri ňom. Najskôr som sa to snažila skryť, ale čím dlhšie som sa opierala o jeho pevný hrudník, tým viac do plaču mi bolo a napokon som to nevydržala. Začul jeden z mojich vzlykov a vystrel sa. "Alex? Čo sa stalo?" opýtal sa na a starostlivým pohľadom si ma premeral. "Ja chcem... Prečo musela Alice zomrieť? Tak hrozne mi chýba," zavzkykala som. Presne viem čo túto reakciu spustilo... Spomienka na jej stále tíchnuce srdce. Liam sa zatváril naozaj ľútostivo a zotrel mi dlaňou slzy z tváre. Na povrch sa však vydrali ďalšie. "Keby neodišla Alice, Jason by ostal. Prečo musela zomrieť?" zavzlykala som viac a Liam si ma k sebe pritisol. Zatvorila som oči a zas som zbadala ten bolestný výraz v očiach Alice. Tak hrozne ma to zožiera.
... "Alice! Nieeeee." Strelila som Liama do hrude presne dvanásť krát- za všekých ľudí, ktorým kedy zničil život. Za moju mamu, za otca, za Louisa, Harryho, Nialla, Zayna, za seba, za Nataly, Jasona, za Lilu, ktorá kvôli nemu odišla, za dievča, ktoré pred rokmi zastrelil pred mojimi očami a posledná rana bola samozrejme za Aliciu. Nech odpočíva v pokoji.
Všetko sa mu to malo vrátiť dvanástimi ranami z môjho spáleného srdca, ale osud to zariadil inak. Dal mu ešte jednu šancu, aby tento bezcitný naničhodník trpel psychycky. A tiež mojou váhou, pretože som práve zistila, že môj žiaľ zavinený ním ho ničí rovnako, ako mňa. Nadvihol mi tvár a zotrel mi slzy z líc. "Je mi to ľúto," pošepkal a ja som sklopila pohľad. "T- to aj mne." šepla som a po líci mi stiekla ďalšia horúca slza. Vystúpila som z auta, ktoré medzičasom odomkol, a vystúpila som. Ovial ma studený vzduch. Liam mi svoju bundu nechal a odišla som. Vo svojom byte som bola asi za pol hodinu. Vošla som dnu, hodila som Liamovu bundu na podlahu a vošla som do kúpeľne. Postavila som sa oproti umývadlu a oprela som sa oň. Do očí mi vbila lesklá ostrá strana žiletky, položenej na polici nad umývadlom. Už dlho som to nerobila. Otázka znie: som na tom už zas tak zle, aby som si dokázala pomôcť iba rezaním do zápästia? "Samozrejme, že som. Už ani neviem, kde je v skutočnosti sever. Alicia je mŕtva a ja nemám viac komu pomáhať. Zayn sa o Naty postará." odpovedala som si nahlas a vzala som do ruky žiletku, ktorá je jedinou vecou, chrániacou ma v zlých časoch od premýšľania nad zlom, ktorým som aj ja sama. Priložila som ostrie na miesto na zápästí a zľahka ním potiahla k sebe. Z rany na ruke mi začala stekať krv, ja som sa oprela o stenu a skĺzla po nej až na dlažbu. Pozrela som na červenú krv a pocítila úľavu. Moja myseľ sa prečistila, privrela som oči a spomínam, kedy som si takto pomohla naposoedy. Pamätám si, že to bolo deň po smrti Alice. Nedokázala som viac plakať a tak som sa rozhodla, že to z mysle vytesním. A dnes sa mi všetky tie spomienky vrátili. Kedy moja malá závislosť začala? Boli to ešte v decáku. Viaceré decká si takto pomáhali preniesť sa cez smrť, alebo stratu rodičov. Prvý krát som to skúsila v jedenástich, keď ma tam umlátili dve najebané sestry opatrovateľky, ktoré si vypili viac, vzali biče a mlátili mňa a Zayna. Zayn to zvládol vpohode, ale moja psychika bola po nadávkach sestier v háji a tak som sa rozhodla ju prebiť fyzickou bolesťou. A podarilo sa. Odvtedy som rezala skoro stále, ale Zayn ma prehovoril, že ochraňovaním bezbranných si vybijem pocit márnosti a nezničím sa úplne. Ďalšie tri roky som na žiletku nesiahla a potom som sa rezala len párkrát, keď mi bolo aki fakticky zle až na umretie. A po smrti Alicie som sa porezala vážne dosť krát a jazvy na zápástí sa ani nestihli hojiť. A teraz? Mám v pláne rezať sa do bezvedomia, pretože mi na mojom už nezáleží vôbec a nemám tu prečo byť. Aby som provokovala Liama? Pche! Ten neskape ani po vymretí ľudstva, tak načo prežívať?! Porezala som sa viac krát a hlbšie.
Začalo sa mi dýchať ťažšie a ja som radšej položila žiletku na zem. Zaklonila som hlavu a pokúsila som sa aspoň raz normálne nadýchnuť. Nejde to. Zatvorila som oči a zamračila som sa. Zabolela na ruka a ponaly som sa začala dostávať mimo realitu.
POHĽAD HARRY:
Potreboval som vidieť Alex aspoň na malú chvíľu a tak som sa rozhodol k nej zájsť. Vyšiel som po schodoch k jej bytu a zaklopal som. Ticho. Vošiel som dnu Pozrel som sa po veľkej miestnosti. Nikde nikoho. Poobzeral som sa a ako posledná možnosť bola kúpeľňa. Zaklopal som a keď sa nikto neozval, vošiel som dnu. Pohľad dnu ma zarazil...
"Alex... Alexandra!" zakričal som, keď sa môj poľad upieral na zakrvavenú Alex, pri ktorej zostala malá mláčka jej krvi a žiletka. Pribehol som k nej a začal som hľadať mobil. Vytočil som záchrannú službu a nadiktoval adresu. Po chvíli som zložil a zas sa pozrel na úbohú Alexandru. "Alexie. Prosím. Zostaň tu so mnou. Alex..." mierne som zvýšil hlas. Vzal som si akúsi handričku a priškrtil som jej ruku, aby nevykrvácala. Za necelú minútu som začul sirény a buchnutie dverí. Do kúpeľne prišli sanitári s nosidlami. Naložili ju na ne a vyšli von. Naložili nosidlá do auta a pripojili ju na rôzne prístroje. "Spomalený tep... dlho to nevydrží. Musíme ju vziať na sál. Hneď terax!" rozkázal ten najhlavnejší a ja som ich požiadal, či by dom nemoho ísť s nimi, ale oni len pokrútili hlavami a Alex vzali preč...
