Miesto stretnutia

Abiba

Odvtedy ako som sa sem dotrepala z mojej milovanej Afriky, mám predpísané antidepresíva.
Nemôže za to tento Paríž (čiastočne), ale oni. Moji rodičia.
Iba pred týždňom, po mojom príchode, mi moja adoptívna matka oznámila krutú pravdu.
Zbavili sa ma.
Presne tak, hodili ma do smetiaka ako nejaký odpad. Potom ma (že vraj) zachránili smetiari, odtrhli ma od môjho domova (koša) a zaniesli do ozajstného domova. Do decáka. Hodnú chvíľu som neverila (som totiž maloverná), ale moja druhá mama to hovorila s poker-facom. Bola to pravda.
Nevymýšľala si, nezveličovala.
Len tú ťarchu slov na mňa vysypala v priebehu piatich minút.
Sakramentsky to bolelo.
Cítila som sa akoby sa moje vnútro rozbilo na milión drobných kúsočkov.
Odvtedy užívam antidepresíva. A snažím sa čo najviac izolovať od tohto sveta v mojej depresívnej izbe.
Už si nepamätám, koľko obliečok sme museli vymieňať, ktoré skončili pod vplyvom mojich obrovských veľrybích sĺz.
Už si nepamätám, koľkokrát som si tresla hlavu (volám ju Balvan) o stenu, čím odpadla krehká omietka.

Chcem byť omietka... Nie Abiba.

Tučná, škaredá afričanka Abiba.

Najhoršie je, že sa nemôžem izolovať doživotne. Za deň sa začína škola a hladina depresií stúpla o štyri litre.

"Abi, budeš mať peknú zmenu. Nemusíš myslieť celé dni na " to". Uvidíš, škola ti zamestná myšlienky ." hovorieva moja second mama.
Neverím jej- som maloverná.

" Skôr si myslím, že ma tam utýrajú za moju čiernu pokožku, afro výbuch a váhu malého slona." podotknem.

Nebola som ďaleko od pravdy.
Kebyže viem, čo sa mi stane na druhý deň, zahrala by som chorobu, alebo lepšie- utiekla by som.
No bohužiaľ, budúcnosť vopred nevidíš.