Miesto stretnutia

Abiba

Moja adoptívna matka je poverčivý človek.
Verí v mnoho (pre mňa nepochopiteľných ) vecí. Verí, že sa do módy vrátia nohavice s rozšírenými koncami (štýl Abba), že cez lotto vyhrá milión, kúpi si kaštieľ a bude chovať vyhynutý druh korytnačiek sloných. Verí, že sa naučí celé Ludolfovo číslo vďaka ktorému ešte viacej zbohatne. Že zdolá Bermudsky trojuholník. Že prelomí svetový rekord v počte pripnutých štipcov na tvári (dodala, že 51 je málo, ona dá viac). Verí, že naše auto (z čias jej milovanej Abby) to vytiahne po evidentne nezvládnuteľnom horskom hrebeni.
Každopádne verí, že budem štastná. Verí, že po neúspechu príde úspech. Po smútku radosť. Po zle dobro.
Neverím, že jej stredná škola (a celkovo život) nespochybnili tieto teórie. Stredná nemá vyčlenené zlé dni a dobré.
Citujem: "Záleží len na Tebe, aké si ich spravíš."
Možno si teraz myslíte, že som zhltla múdru knihu, no sklamem Vás, lebo to bol múdry webový prehliadač. Konkrétne stránka s názvom: Stredná s úsmevom.
Ako vidíte, vyberala som podľa názvu. Najoptimistickejší názov stránky vyhral. 'Stredná s úsmevom' porazila: 'Vykroč správnou nohou', 'Natri to tam všetkým' a 'Prvý dojem je najlepší'.
Počula som veľa rečí o dojme. Prvý deň v škole ti zadarmo vytlačí vizitku, ktorú budeš musieť chtiac či nechtiac nosiť po celé štyri roky. Tá vizitka sa volá Dojem a prilepí sa ti sama od minúty strávenej za prahom školy.
Stránku som nerozklikla z dôvodu, že o dojem vyslovene nestojím. Aj keby som stála, nemám "zručnosti" na vykonávanie tohto ťažkého povolania. Nemám cit k babským veciam ako sú: makeupy, najnovšie trendy, značkové oblečenie a magazíny, kde nájdeš všetko z tohto.
Žijem si vo svojom "trendovom" svete. Kombinujem sandále s bielymi ponožkami, chlpaté svetre s kraťasmi, dokonca sa v mojom šatníku nájdu aj šaty zo záclony.
A zrkadlo doma ani nemáme. Svoj odraz vidím len v polievke, vo vode, na lyžici. Jedno však naisto viem. Som škaredá.
Stránku 'Natri to tam všetkým' som po dôkladnom zvážení nerozklikla. Holý fakt je, že oni to natrú mne.
A stránku 'Vykroč správnou nohou' som nakoniec aj otvorila, ale nič mi nepovedala.
Jediný dôvod prečo držiteľka svetového rekordu 'Najväčší pesimista/ka' vyhľadávala takéto nevhodné stránky (nevhodné jej druhu) bol, že si potrebovala "vyhodiť z kopýtka" a spraviť vec, ktorá jej absolútne nepomohla.

Matka trvala na tom, že ma zvezie, že bude mojou druhou rukou, mojou podporou.
Hľa, potvrdenka jej poverčivosti.
Ale.. Dala som jej šancu, nechala som ju pustiť rádio (ha, mama mia, Dancing queen mi teraz nepomôže k životu) a ponúknuť ma orbitkami v modrej krabičke.
Málom mi zabehla, keď naša Abbka (nové meno pre to naše auto z čias Abby) zaflekovala pred semaforom.
Mama ma ospravedlňujúco chytila za ruku :"V pohode, zlatko?"
Čisto teoreticky áno mami, žuvačku mám kdesi v krku, nohy jak želatína a prudkým zaflekovaním mi vypadli všetky nabifľované pozdravy a výrazy pre mojich nesmierne nedočkavých spolužiakov.
Inak sa mám v pohode.
Zmohla som sa len na prikývnutie.
O necelých päť minút prejdeme popri supermarkete, potom popri kostole, takej útulnej kaviarničke a budeme tam.
Na mieste kde sa môj osud tragicky zhorší.
Hlavne s "úsmevom".

Nahodím ho. Taký široký a taký vysoký, ako to len Afričania dokážu. Vytasím rad bielych zubov a zakývam mame, ktorá ma celkom nechápavo sleduje. Neverila v práve toto, mama mia?
Odtrhnem zrak od Abbky a maminej prítomnosti v nej. Tu už musím ísť sama. Žiadna mama za rúčku.
Otočím sa o 180 stupňov.
Budova je enormne veľká. Sivá s hrubom omietkou a plastovými okenicami. Nevyzerá tak hrôzostrašne ako som si ju vykreslila. Páči sa mi brečtan, ktorý ju nepravidelne obrastá. Akokeby chcel skryť niečo, čo táto škola tají.
Upútajú ma aj veľké dvere a prúdiaci dav rôznofarebných študentov,  klebetiacich alebo len tak postávajúcich pri vchode (tiež fajčiacich).
Hlavu hore Abiba, nahoď svoj úsmev a tak ako vraví múdra stránka 'Stredná s úsmevom' neprestávaj. Neprestávaj byť milá, usmievavá a všetky tie veci, ktoré neovládaš.
Hodnú chvíľu používam slovnú zásobu ako : " Môžem prejsť?", "Smiem?", "Nevadí ak..?", "Prepáčte..".
Rozšíri sa aj o jednu otázku: "Nevieš náhodou, kde je tu riaditeľna?". Ani neviem koho sa pýtam, ale obráti sa na mňa dievča s krikľavo fialovými vlasmi a tromi, počkať štyrmi pirsingami v nosných dierkach. Premeria si ma od hlavy po päty a nemilosrdne ma zaklincuje hnedými očami.
" Žiješ na Marse, alebo na Jupiteri? Za tebou, ty nešikovné ženské vydanie Usaina Bolta."
Zamrazí ma. Nečakala som, že poznámky na môj účet prídu tak rýchlo. Všimla som si už pohŕdavé pohľady, ale myslela som si, že to vydrží bez slov aspoň na mojej ceste do riaditelne.
"Echm.. Tak ďík." zamrmlem.
A potom mi pluvne k nohám a odíde. Krv mi stúpa do mozgu, čím mi vypadáva celá stránka 'Stredná s úsmevom'.
Cítim sa mizerne už len z toho hľadiska, ako som mohla byť tak naivná.