Miesto stretnutia

Emma

Emma Breaux, neklamme si navzájom. Peniaze sa Vám zídu, že?
Po celý zvyšok dňa som si tieto dve vety premietala v hlave.
Aj keď som vyjednávala s tou 50-80 ročenkou (ktorá to nakoniec vzdala s vyhrážkou, že sem nabehne s bágrom a našich 4×5 metrov zrovná zo zemou), aj keď odišiel.
Bezmenný... neznámy alebo známy...
Ale pritom tak rozkošný... Rozkošný??? To mi v túto chvíľu napadlo?!?
Istým spôsobom však bol rozkošný.
To ako sa ku mne zachoval, to ako mi zmenil deň a vytrhol ho z kolobehu starých známych "hypošov".
To on si mal odomňa niečo zaslúžiť.
Nie ja od neho.
Cítim sa zahanbená už len tým, že ma pozná a myslí na mňa takýmto finančným spôsobom a ja sakra neviem ani jeho rodné meno!!!
Poznám len jeho zopár viet na čele s tou, kde sa spomína moje meno.
Emma....neklamme...peniaze
Perióda slov po celý tento deň.
Skladám si zásteru- tie slová.
Utieram stoly a zbieram posledné črepiny, ktoré tu zanechalo to vrieskajúce decko- slová.
Berem si dnešnú výplatu- ďalšie slová...
Kupujem desať rožkov, tresku, zopár paradajok a keď mi pohľad skĺzne na ľadovú kávu Macchiato- znova slová...
Utrácam jeho aj moje peniaze- slová...
Kráčam domov- slová, slová, slová...
Takto to prebiehalo.

Domov som priniesla plnú tašku nákupu- po prvýkrát vo svojom živote.
Malá sestra a brat sa hneď na mňa vrhli. Alebo na nákup?
Pomaly, pomaličky (ako v Despacite) sme vykladali " vnútornosti" nákupnej tašky a prebiehalo to ako na Vianoce.
Mii sa rozšírili očká, keď drobnými, kostnatými prstami vybrala čaj v krabičke. Malinový. Jej obľúbený.
Držala ju veľmi opatrne, akokeby sa každú chvíľu z jej bokov mali roztvoriť krídelká a mohla by odletieť.
Ten pohľad mi vohnal slzy do očí.
Daniel, ktorý pred dvoma dňami oslávil svoju deviatku neveril... Cez slzy skonštatoval, že dnes bude konečne oslava.
A mama....
Mama sa nijak neprejavila, ale videla som na nej šťastie.
Vie svoje emócie hlboko zahrabať, ale ja som predsa jej dcéra a kedysi dávno sme boli jedným telom.
Poznám ju...
Mám ju preskenovanú...

V ten večer sme spojili hostinu s Danielovou devinou.
Po dvoch rokoch od "toho" sme sa dosýta najedli.
Mali sme paradajky nakrájané na mesiačiky, chrumkavé rožky a tresku.
A Miin malinový čaj.
I cez sústa som myslela na slová...
Ktoré mi v tento večer naplnili brucho a zmenili život.