Miesto stretnutia

Lucas

Nemo som hľadel na čierny range rover zaparkovaný krivo pred našim luxusným "brlohom".
To sakra niee... Doprdele... nadával som si pre seba a mal chuť otočiť sa na päte a zdrhnúť. Hocikde.
Potreboval som si však niečo potvrdiť, čo už si myslím potvrdené dávno bolo.
Kľakol som si ku ŠPZ a skenoval pohľadom všetky písmená a čísla. Mohol som sa dívať z akej strany chcel, ale táto "identifikačná vizitka" mi to teda stopercetne potvrdila.
Otec sa vrátil.
Trasľavo som vstal, oprášil si štrk zo svojich riflí a ustúpil o krôčik dozadu. Akokeby to spôsobovalo malomocentsvo.
Možno som sa aj nakazil, lebo ku dverám som šiel ako bez končatín. Nohy mi odpadli kdesi za polovičkou a ruky som si necítil už pri bránke.
Neviem koľko mi trvalo, kým som sa rozhodol zazvoniť (viete bez funkčných rúk to ťažko ide), ale asi dosť dlho, lebo pouličná lampa sa znamenite rozsvietila nad čiernym range roverom. Vyzerala akoby sa mi smiala: "no čo mojko, zazvoň si, zazvoň. Ocko Ťa čaká."
Tak teda milá lampička, zazvonil som. A v tú chvíľu keď sa naše pekne drahé mahagónové dvere roztvorili, som už o malomocenstve nepochyboval. Vytieklo mi očné bielko.
Mama bola totiž zakvačená o elegantne vystretú ruku týpka, ktorý ma obdaroval bomba-mega-božským hollywoodskym úsmevom, až sa to zablískalo, odetého do všetkého čo sa dá nazvať formálnym.
Čo by som mu len dal za aspoň týždenný kurz "zdokonalenia držania tela" alebo "nahodenia úsmevu, ktorý určite nieje skutočný, ale všetci ho milujú".
Odpoveď? Nič. Pretože: nestojím o to, a nieje veci, ktorú by nemal. A teraz si získal aj to jediné čo nemal. Svojho " strateného" synka.
Táto myšlienka ma v tú chvíľu fakt znechutila. Všetko to ma znechutilo: range rover, lampa, štrk, ŠPZ, mama, otec...
A keď povedal krásnym, sebavedomým #predabingvhodným hlasom: "Vitaj doma", cítil som, že keksík a tú vodu potrebujem zo seba niekam hodiť. Kludne aj do toho porcelánového kvetináča pri maminých nohách. Lebo:
1. Ty, otec, vitaj doma
2. Povedal si to mne, či?

Myslel som si, že za mnou stojí niekto- niaka vzácna návšteva z Thájska či z akej paže, ktorej patrili tieto slová a hlavne otcova pozornosť. Ale nie. Dal ich len a len mne.
Chlapcovi " bez končatín a očného bielka" s prilepenými a neoprášenými kamienkami na JEHO majetku.
Hodil som očkom na mamu (nie doslova, hej?:). Potreboval som záchranné lano, záchytný bod ale dostal sa mi len mamin silený úsmev (mala by si zaplatiť kurzy "nahodenia úsmevu, ktorý určite nieje skutočný, ale všetci ho milujú") a sklopený pohľad. Ďíki, mami.
"Echm...." začal som.
Mama ma predsa len vyrušila. A to jedným zatlesknutím.
"Čo keby sme sa presunuli do salónika? Nieje priam júlové počasie." striasla sa.
Otec ju jemne priatiahol k sebe a potom vystrel voľnú ruku ku mne.
Čo čaká, preboha? Že po pätnástich rokoch od vtedy čo ma nechal, sa mu vrhnem do náručia ako myška do pasce? Ani zďaleka.
Ruky som si zastrčil čo najhlbšie do vreciek a odignoroval otcov zmätený a mamin vražedný pohľad.
Nechal som ich nech odídu, nepotreboval som zvedavé pohľady, keď budem prechádzať po prvýkrát prah tohto domu s pocitom, že sme traja. Kompletní.
Stačil jeden krok. Jeden krok k tomu čo som si vlastne možno prial. Byť kompletný.
Nielen s jedným rodičom, ale s dvoma. Ako každé normálne dieťa.
To znamená, že som nebol normálny? Že sa teraz stane zo mňa nový a iný človek?
Zdá sa, že v momente ako moje oči zachytili čierny range rover som svoju túžbu uvidieť raz otca, zabarikádoval. V tú chvíľu som si to fakt rozmyslel. Nepotreboval som ho.
Teda takto.. Potreboval som ho vtedy, keď som sa učil bicyklovať, keď som sa snažil vyslovovať slovíčka ako mama a ocko, keď som sa odvykával od dudlíka...
Mysľou pri prebehlo jediné: Prepáč, prišiel si neskoro. Ďakujem za všetky finančné darčeky, ktoré si mi na diaľku poslal a teraz ak dovolíš, chcem žiť svoj život. Bez tvojej prítomnosti.
Lenže na druhej strane, chcel som vedieť čo, alebo kto ho držal tak ďaleko odomňa. Čo ho prinútilo k tomu odísť. A to sa skrívalo za jedným jediným krokom.
S mnohými otázkami v mysli som ho podnikol.
A tajne, veľmi tajne dúfal, že to nebude len ďalšie sklamanie do môjho zoznamu sklamaní, v ktorom bola samozrejme aj Emma.