Miesto stretnutia

Lucas

Vedel som, že mi čumí do chrbta a nerozumie všetkému, čo sa za tých päť minút odohralo.
Určite je to pre ňu obrovský šok...
Príde ku nej zbohatlý chlap, oblečený vo veciach z najdrahších butikov, s koženou peňaženkou, neponáhľa sa ako všetci, nevrieska, pýta si vodu a keksík a dá jej päť eurovú bankovku.
Tá päť eurovka by pre ňu mala byť pekným vyvrcholením toho všetkého, miesto toho ju opantá ešte väčší šok.
Na jej mieste by som nečumel na chrbát tomu zbohatlému neprajníkovi (ktorý má peňaženku narvatú bankovkami, ale jej dal len mizerných päť euro!), ale prisámvačku tresol by som tú zásteru na pultík a ešte v ten deň dal výpoveď.

Ona však nemá na výber.
Musí brigádovať v kaviarni, v centre rušného Paríža a zarabáť akurát tak na jednu večeru.
Musí strúhať priateľské tváre, držať svoje emócie na vôdzkach, pričom v jej centre to pulzuje smútkom, únavou a vyčerpanosťou.
Musí sa dvanásť hodín hrať na niečo, čo vlastne sama nieje.
Poznám ju lepšie, než si ona dokáže predstaviť.
Zabudla na mňa, ale ja ju mám stále pred očami.
Ako tancuje na našom škôlkarskom vystúpení odetá v krojovej verzii podľa našej pani učiteľky.
Vidím ju, ako sa zastala spolužiaka na prvom stupni, keď sa mu všetci vysmievali za retro okuliare.
Pred očami mám jej radosť, keď ešte bolo všetko OK a oprskala kamošku pomarančovým džúsom, čo spôsobil jej nákazlivý smiech.
Pred očami mám aj pohár vody. S ním sa mi spája dnešná Emmina začudovanosť.
A fantastický keksík. S ním sa mi zase spájajú iskričky pobavenosti v jej krásnych modrých očiach.

Emma pre mňa znamená veľa.
Až ma mrazí, že ona ma vôbec nespoznala.