Miesto stretnutia

Imane

V ušiach mi neprestajne zaznieva ten zvuk. Zvuk, ktorý každú chvíľu priniesol smútok, strach a temnotu smrti. Explodujúci, chladnokrvný, osudový zvuk.
Tento zvuk nielenže znel strašne, on robil osudové rozhodnutia.
Zahynie tento, alebo tento?
Bolo to len a len na ňom. Len na jeho sakramentskom rozhodnutí.
Jedným takýmto rozhodnutím zahynul môj otec.
Kebyže môj otec žije, kebyže naše sýrske mesto nezbombardujú nejakí idioti (nevyznám sa v politike, otec pri tomto vždy mlčal), kebyže sme všetci zdraví, usmievaví a neviem akí optimistickí, nebola by som tu. V utečeneckom tábore. V Paríži. A nestalo by sa to, čo mi Paríž priniesol do nie celkom normálneho života.
Utiecť bolo našou povinnosťou.
Zvuk (dobre tak bomba) mohla hocikedy zmordovať aj naše životy. Napriek smútku za otcom, napriek strachu skrytého kdesi v mojom tele som sa musela vzchopiť. A utiecť.
Viete, nie je mi dobre, keď o tom hovorím. Výrazy mojich súrodencov a výraz mami mi naveky stuhnú v pamäti. Strašidelné výrazy. Kruhy pod očami. Únava. Trpká bolesť. Depresie. Ďalšia bolesť. Temná stránka smrti...
V utečeneckom tabore sa cítim akosi v bezpečí (pomáha mi zbaviť sa týchto výrazov a " naladiť na inú nôtu"), aj keď tu by som mala byť najviac na pozore. Hocijaký manťák ma môže zruinovať za farbu mojej pleti, alebo za korene, ktoré nie sú povedzme európske.
Lenže matka a zvyšok mojej početnej rodiny chcú žiť vo Francúzsku.
Chce si založiť " nový život" (tak to ona hovorí). Pre mňa však nebude nový. Stále budem pocitovať pichľavé tŕne môjho starého života.
Nebola som k vám však úprimná. Nepovedala som vám všetko.
Práve prichádza ten najväčší trň, ktorý ma denne zabíja na duchu.
Okey....

Znásilnili ma.
Neviem kto presne, neviem kde. Bola som v tranze a teraz... Teraz som tehotná.
Mám dvanásť rokov a v trinástich sa stanem mamou.
Moja matka to myslela doslovne. Nový život pre ňu neznamená len prestať myslieť na pichľavé tŕne minulosti. Myslí, že by som mala svoje dieťa utratiť a začať nový život aj z tohto hľadiska.

Kdesi vnútri však cítim, že to nemôžem urobiť. Zabíjania už bolo aj tak dosť.