Unpleasant Surprises (1D-FF) {SK}

-15.

„Hm, čím som si toto zaslúžila?“ opýtala som sa chalanov ráno, keď som sa posadila za stôl, kde ma čakali urobené raňajky. Boli to síce len vločky s mliekom, no nevadí. Takto mi raňajky ešte nepripravili. Nikdy. 

„Za posledné tri dni si sa s nikým nepohádala, ani nevyvolal hádku,“ vysvetlil mi Liam a ukázal na Louisa, čím mi vlastne povedal, kto ich urobil. Ten sa spokojne usmieval a ja som sa na znak vďaky usmiala tiež. 

„A čo hádka so Stylesom kvôli Berry?“ Zobrala som lyžičku zo stola, zatiaľ čo Liam nadvihol ramená, ale nič nepovedal. 

„To sa neráta," odpovedal mi miesto Liama Louis. 

„No, to vieš. Svet je hneď krajší, keď ťa Horan nenávidí a Styles ignoruje,“ uškrnula som sa. 

„Nehovor, že ti to prekáža.“ Ozvala sa jeden zo spomínaných. Blondiak. 

„Nejdem ti na to odpovedať. Máme tu prežiť posledný deň pred turné, tak si ho nekazme.“ Ostalo ticho. Zrejme ho nenapadol žiadny pádny argument. Ja som sa zatiaľ ponorila do raňajok, ktoré aj tak chutili pomerne odporne, no z úcty a načatému plánu s Louisom som ich do seba napchala. Po raňajkách, som sa presunula na vyššie poschodie, na terasu. Začína sa z toho stávať moje obľúbené miesto. Je čas precvičiť si slovenčinu a zavolať matke. 

 Je pravda, že otec vyhlásil, že nie som jeho dcéra a mama sa k nemu pripojila, no tú to po rokoch akosi prešlo. Spomínam si na ten upršaný deň, keď prišla komplet premočená až pred moje dvere vo vile a ja som ju po rokoch znova videla. 

„Čo tu, dočerta, robíš?!“ Boli prvé slová, ktoré som na ňu vypľula.

„Prišla som sa ti ospravedlniť a porozprávať sa,“ odpovedala na rovinu. 

„Dorette, mi sa už nemáme o čom rozprávať!“ Chcela som jej zabuchnúť dvere pred tvárou, no nedovolila mi to.

„Dcérka, prosím.“ Keď som videla jej pohľad šteňaťa, slzy v očiach a premočené oblečenie, musela som ju pustiť dnu, s myšlienkou, že mi len povie čo má na srdci a vypadne. 

Moja matka, aj keď som ju tak už nemienila volať, mi nakoniec vyliala svoje srdce, rozplakala sa a čakala že jej odpustím mávnutím prútika. Povedala som jej len, že ďakujem, že prišla, že jej niekedy zavolám, ale už to, že to neplánujem som jej nepovedala. A čo čert nechcel? V Slabej chvíľke som vytočila jej číslo a viedla s ňou dvojhodinový rozhovor. Od vtedy si raz za čas zavoláme, spýtame sa otrepané frázy a vrátime sa znovu k stereotypu života. A nie, teraz nemám slabú chvíľku, len mi chýba slovenská reč. Ale za to je tiež pravda, že moja matka nikdy nebude vravieť čistou slovenčinou, keďže je Francúzka. Mama so volá Dorette, čo je tradičné francúzske meno, ale na Slovensku ju volajú Dária. Neviem prečo, no je mi to takpovediac jedno.

„Ahoj Dária.“ Usmiala som sa pri tom, ako som po dlhom čase povedala zase raz niečo aj po slovensky. 

„Ahoj Desí.“ Desí ma volá len moja matka. Nik iný na to nemá právo, a keď ma tak nazvú, naseriem sa. Moja matka má na túto prezývku patent. „No čo ako sa žije na SR?“ spýtala som sa pravidelnú otázku. Mama sa rozhovorila a dobrú pol hodinu niečo mlela a ja som len vravela frázy ako áno, nie, rozumiem, vážne(?), to by som nepovedala. Po chvíli sa na terase objavil Louis a v tej istej chvíli sa ma mama niečo spýtala. 

„Čo si vravela? Môžeš to ešte zopakovať?“ Louis sa na mňa pozrel ako na svätého. Zrejme ešte nepočul slovenčinu. Vlastne. Ani nemal kde. Mame som odpovedala na otázku, spokojne som jej odvetila, rýchlo sa rozlúčila a zložila. Nemám čas vykecávať sa teraz s matkou, keď tu mám ešte stále znepriateleného Louisa. Teraz bude dobrá príležitosť na prelomenie ľadov. Musí byť!