Unpleasant Surprises (1D-FF) {SK}

-37.

Huh, stíham to a ešte je nedeľa, aj keď tesne :D :D

Noooooo, dnes tu máme novú postavu, ako som sľúbila, takže budem chcieť od vás prvotné reakcie, krásky moje! :D 

By the way, koláž na boku je vlastnoručná, na upresnenie deja :D *Rita

        Autogramiáda prebehla nakoniec bez problémov a ja som sa rýchlo vyrovnala s faktom, že sa o slávu podelím s Liamom. Jeho spevácke vystúpenie mi nakoniec prišlo vhod, ako oddych, takže som ho prijala rada. Celý deň som sa škerila a ešte hodnú hodinu po autogramiáde sa nemohla prestať usmievať ako slniečko na hnoji, aj keď som seba viac chcela. Keď som sa pozrela do zrkadla aj s tým úsmevom, spoznala som v sebe starú Desirée. Môj úsmev zvädol, pretože som si spomenula na bezstarostné, večne vysmiate dievča. Naivka s malým snom, z čoho ma dostal môj bajker Emre a neskôr zo začiatku ťažký život v Anglicku. Ach, Emre. Chlapec, ktorý ma vždy držal v realite. Cieľavedomý, povznášajúci neobyčajné na obyčajné, no pri tom nohami pevne na zemi.

***
         „Chceš ísť aj za svojou rodinou?“ spýtala sa ma s obavami Mimica, keď sme prechádzali mestom Žilina, ktoré je zhruba dvadsaťpäť kilometrov vzdialené od suseda Martina.

        „Neviem, ale určite sa chcem ubytovať čo najďalej od nich,“ odpovedala som s rezervou, lebo toto vážne netuším. Neviem, či túžim vidieť svoju matku a vôbec aj otca, pretože si neviem predstaviť stretnutie s človekom, ktorý ma zavrhol a desať rokov nevidel.. Veď je to absurdné! A vôbec, prečo by som sa mala priplaziť ja za ním? On ma odkopol a nikdy nepomohol. Dofrasa, som predsa jeho dcéra! Mal by si uvedomiť, že mi nepomohol v najťažšom období a aspoň sa ospravedlniť!

 Moja zelenovlasá manažérka sa usmiala. „To máš šťastie, lebo hotel je na druhej strane mesta.“

        „Ako to, že tak dobre poznáš Martin, keď si tu nebývala?“ Zmenila som rýchlo tému. Nechcem sa baviť o rodičoch. 

        „Manažérske schopnosti, miláčik.“ Prstami mi pohladila bradu.

        „Hm, mala si to robiť už dávno.“

        „Presne a žiadny Dave nemusel byť. Ja som hneď vravela, že je to debil,“ vrnela nepokojne.  Zase raz mi to vyhodila na oči. Koľko mi to mieni ešte pripomínať? Ignorovala som jej odpoveď a zavrela ešte aspoň na chvíľu oči. Nechcelo sa mi pozerať na krásu Žilinského kraja, aj keď to budem ľutovať, pretože viem, že sa tu znova dlho nevrátim. Dosť som sa bála návratu domov. V najskrytejších snoch, za ktoré sa už teraz hanbím, som dúfala, že uvidím niekde jeho. Bohužiaľ, zvierala ma túžba vidieť ho a len pri spomienke na jeho tmavé vlasiská a očiská sa mi chvelo v brušku. Chcem ho aspoň raz zazrieť. Chcem vedieť, ako sa zmenil. Pre Boha, veď má už 27 rokov! Keď som odišla, bola som ja tá naštvaná, pretože ma bezočivo nechal tak. Totižto, on tiež odišiel, ale skôr ako ja. Nepovedal mi to a musela som sa to dozvedieť od iných bajkerov, keď som ho hľadala. Som na neho stále kvalitne nabrúsená, no moja zvedavosť je väčšia ako nenávisť. Keby som ho niekde uvidela, asi by som ho najprv nakopala, no potom objala a nepustila. Nikdy!

         „Desirée, za dve minúty vystupujeme, zobuď sa,“ jemne sa mi prihovárala Mimica. S napol pootvorenými očami, som si cez okno všimla, že prechádzame okolo začiatku námestia až ku hotelu Turiec. Hm, nie je to taký luxus na aký som zvyknutá, no som na starom dobrom Slovensku, takže mi to absolútne neprekáža. Je to môj domov. Pred jedenástimi rokmi by som si nedovolila ani zaplatiť izbu na jednu noc v tom hotely. 

***

         „Mimi, ak ti to nebude vadiť, rada by som zašla na jedno miesto, ale úplne sama,“ vystrúhala som na Mimicu pri vybaľovaní.
         Len prikývla a nechala ma tak. Asi cítila, že nie som moc vo svojej koži. Pri zatváraní dvier mi však ešte materinsky stihla zakričať, nech sa neopovážim ísť bez ochranky, ktorú určite z alarmovala, kým som šla dole schodmi. Prešla som pre istotu zadným vchodom, kde ma čakal Tyler, osobný ochrankár. Sme na seba zvyknutý, keďže jeho služby využívam už tri roky. Klasicky, mal ne sebe košeľu a rifle, pretože som klasické oblečenie vyžadovala a jemu to aj vyhovovalo. 
        Jemne a s milým úsmevom mi kývol, keď som ho pozdravila. Nemusel nič vravieť, rozumeli sme si bez slov. Spoločne sme prešli kúsok od hotela na zástavku, kde sa Tyler obzeral okolo seba, no nevyznel ako ochrankár, skôr ako obyčajný nedočkavý chlap. S pozretím autobusu som nemala problém, pretože som rýchlo zistila, že systém sa nezmenil.  Autobus mi išiel za pol hodinu, a tak som sa rozhodla prejsť ešte o jednu zástavku dozadu. Popri pomalinkému kroku som s Tylerom prebrala ako sa má jeho ročné dieťatko. S témou sme neprestali ani keď sme sa dostali na zastávku. Zaujímal ma priebeh života jeho dcérky, pretože nemala ľahký príchod na svet. Správa, že sa má dobre a momentálne im s manželkou robí len radosť, ma veľmi potešila.