Pokloň sa

Pohreb...

Okej...takže...Ahoj! Ja som Grace. Mám pre Vás nový príbeh. Je to pre mňa veľmi dôkležitý príbeh a snáď sa Vám bude páčiť. Takže užite prvú časť a veľmi by ma potešil dáky ten komentík poprípade hviezdička :)

Upršané popoludnie a ja ho trávim vonku na hraniciach mesta. Koná sa tu pohreb. Moja slúžka ktorá ma vychovala ,umrela na zápal pľúc. Mala som ju veľmi rada a vychovala ma na hrade ako vlastnú ,keď moji rodičia predčasne umreli. Otca zabili na krížovej výprave a matka zomrela pri pôrode aj s mojou malou sestrou. Bola som len malé dieťa a hneď ako to bolo možné, začala som sa vzdelávať a učili ma vládnuť. Keď som bola mladšia ,odmietala som prevziať trón a úplnú zodpovednosť za svoju krajinu, ľud či za svoje rozhodnutia. Ale, ako išiel čas a ja som dospela, chopila som sa moci a dnes som grófka Uhorska. Som grófka Katarína Volent. Vidím ako truhlu spúšťajú do hrobu a vytlačí sa mi z oka slza, no, život musí ísť ďalej. Nadvihujem si čierne nariasené šaty a odchádzam za sprievodu hradnej dámy a zároveň mojej najlepšej kamarátky Adely Formanovej. Adela bola plavovláska s čokoládovými očami ,plnými perami a širším nosom. Vždy bola veľmi lojálna a všetko si hovoríme.

„Alžbeta, daj všetkým na vedomosť ,že zháňam novú slúžku na hrad." Prikazujem svojej radkyni. „Iste, milosť pani. Hneď ako dorazíme na hrad vydám rozkaz trubačom." Horlivo prikyvuje a ponáhľa sa nám pre kone k potoku. „Som zvedavá či sa niekto odváži ísť k vám slúžiť." Usmeje sa na mňa Adela. Normálne mi tyká ale v spoločnosti mi vyká aby sme nepoburovali okolitý ľud. „Uvidíme či bude niekto tak odvážny." Pozriem sa na ňu a jemne sa usmejem. Alžbeta nám už priviedla kone. „Milosť pani, Vihar dokopal jedného sedliaka." Nemá mi robiť slúžku ale dočasne ju zastúpi a ak nájde nejakú šikovnú slúžku tak aj odmenu dostane. „Neznámym neradno chodiť k Viharovi." Prehodím a pohladím koňa po sivej hlávke. Pokojne vydýchol a jemne mi drgol nosom do ruky aby som ho znovu pohladila. Obzriem sa za Adelou a vidím ako sedí na Helene. Usmejem sa a tiež nasadám na Vihara. Alžbeta mi podáva uzdu. „Dávajte si pozor na zbojníkov." Hovorí starostlivo. „Budeme." Odpoviem a už cválame smerom ku hradu. Adela cvála vedľa mňa na hnedej Helene a usmieva sa. Vždy milovala jazdenie na koni. Helenu má odkedy sa stala hradnou dámou. Tiež jej zomrel otec v boji za môjho otca a keďže mu niekoľko krát zachránil život, dala som jej privilégiá a miesto na zámku jej matke a bratovi.

Cválame hore kopcom a vidíme množstvo roľníkov kráčať domov po náročnom dni na panských. Všetci sa nám klaňajú ale my len ďalej uháňame na hrad. Onedlho sme pri hradnej bráne a stráže nás púšťajú dnu.Prechádzame uličkou a padne mi do oka jedna starenka ktorá odpočívala opretá o múr. Pozriem sa na Adelu a zastavím Vihara. Adela ihneď spozornela a tiež zastavila Helenu. Nechápavo na mňa pozrela. Zoskočila som z koňa a kráčam k starenke. „Dobrý deň vám prajem starká."Prikráčam až k nej. „Dobrý, dobrý dcéra moja." Odzdraví mi ale ihneď ako sa pozrie smerom ku mne, sa jej strachom otvoria oči. „Osvietená pani, prosím prepáčte mi." Kľakla si mi k nohám a začala nariekať. „Prosím neposielajte ma na smrť ,mám vnuka o ktorého sa mi treba starať aby nezhynul hladom." Obzriem sa po nádvorí či tam niekto je ale ako sa ukázalo bola som tam iba ja s Adelou a starkou. Zohnem sa k starkej. „Starká nepošlem vás na smrť, určite ste vyčerpaná a hladná. Poďte do hradu na kus jedla." Pozrie sa na mňa. Pozrela sa do mojich sivých očí. „Milosť pani, ďakujem vám." Videla som v jej očiach vďačnosť. Usmejem sa na ňu a pomáham jej vstať. Adela medzitým zavolala koniara a ten už bral Vihara aj Helenu do stajní.

Kráčame priamo do hradnej kuchyne. Rozrazím dvere a všetci na mňa vrhnú vystrašené pohľady. „Dora, prichystaj kúsok morky a chleba pre starkú a tiež jej priprav buchty na cestu, hneď!" Prikážem svojej slúžke ,ktorá ihneď začala všetko chystať. Teraz sa asi pýtate ,že prečo chcem ďalšiu slúžku keď ich mám na panstve dosť. Chcem osobnú slúžku ktorá mi bude pomáhať so všetkým o čo ju požiadam a nikomu nič nepovie. Adela išla do svojej komnaty sa prezliecť a tak som tu ostala sama so starkou. Zaviedla som ju ku stolu a sadla si k nej. Dora jej medzitým doniesla pečenú morku a krajec chleba. Dora položila na stôl aj batôžtek s buchtami a so sklonenou hlavou stála predomnou, kým jej nedám povolenie na odchod. „Ako sa vám len odvďačím milosť pani?" Pýta sa starká zatiaľ čo si odtrhla kúsok z chleba. „Choď." Prikážem slúžke, ona sa ukloní a zmizne v kuchyni. „Neviete o niekom kto by mohol ísť do hradu robiť moju slúžku?" Starká sa na mňa pozrie.
„Záleží na tom koho hľadáte." „Niekoho šikovného, dakoho kto sa veľa nepýta a je lojálny." „Viem o jednej veľmi chudobnej žene, má dve dcéry. Možno jedna z nich by bola tá pravá." „Akože sa volajú?" Pýtam sa so záujmom. „Príborský. Bývajú pri lese v jednej chalupe. Sú veľmi chudobní a žijú z ruky do úst."
„Ďakujem vám starká ,už ale musím ísť. Pán Boh s vami." „Ďakujem vám ešte raz milosť pani. A ak si niektorú z nich vyberiete, buďte prosím ku nej dobrá, je to veľmi nešťastná rodina a pomáhajú všetkým čo treba." Usmejem sa na ňu a prikývnem.

Odchádzam do svojej komnaty kde ma už čaká Adela. „Od kedy si taká dobrosrdečná?" Podpichne ma. „Prečo by som mala byť krutá ku staraj strápenej žene?" Nadvihnem obočie.
„U teba nezvyk ,že si milá k poddaným." Uškrnie sa a začne mi rozväzovať šnúrky na korzete.
„A aká som?" Odseknem jej zatiaľ čo si vyzliekam korzet. „Si krutá." Odpovie jednoducho. Otočím sa k nej a zamračím sa na ňu. „A na to si ako prišla?" „Videla si ako sa na teba pozrela? Bála sa ťa." Pokračuje a sadá si do kresla. „To bol len rešpekt." Obraňujem sa. „Och, Katarína kedy to už pochopíš?" Chytá sa za hlavu. „Ľudia sa ťa boja." Zatnem čeľuste, privriem oči a zhlboka sa nadýchnem. Dávam si dole sukňu aj spodničku a obliekam si jednoduché a pohodlné šaty. Adela je tiež už prezlečená, má na sebe jednoduché zelené šaty. Ja som zvolila svoje bordové šaty so zlatými ornamentami. „Môžeme ísť?" Spýtam sa jej. „Iste." Uškrnie sa. Kráčame do jedálne kde nás už čaká večera.

Na stole bola pečená morka, zemiaky, chleba a víno. Nechcem plýtvať jedlom pre dve osoby a tak jedávame poskromnejšie ale nám to nevadí. Potichu sa navečeriame a odchádzame do knižnice.Každá si vyberieme jednu knihu a sadáme si do kresiel. Po dlhšom čase prerušujem ticho. „Myslíš ,že príde jedna z nich?" „Jedna z koho? Spýta sa Adela. „Jedna z Príborských. Starká mi vravela o jednej veľmi chudobnej rodine." Adela zodvihne hlavu od knihy a pozrie sa na mňa. „Ako si to vlastne predstavuješ?" Poškrabem sa na čele a zamyslím sa nad otázkou ktorú mi práve položila. „Jedna z nich príde ku mne slúžiť a ja za to budem finančne podporovať jej rodinu." Adela zaklapne knihu a položí ju na drevený stolík. „No a čo máš vlastne v pláne s tou slúžkou?" „Hlavne chcem aby mi slúžila." Zasmejem sa. „Nemáš v pláne ju mučiť alebo iným spôsobom jej ubližovať, však?" Pýta sa s nadvihnutým obočím a mám pocit ,že sa bojí počuť odpoveď. „Nie, zatiaľ nemám nič také v pláne a od kedy sa staráš o city poddaných?" „Nestarám, len si hľadám dôvod upozorniť ťa na to ,že sa ťa ľudia boja." Uškrnie sa.
„Ale do čerta s tým." Zasmejem sa. A takto sme sa celý večer smiali až kým sme nešli spať. Ešte v posteli som si predstavovala rôzne scény s novou slúžkou a samotnú slúžku, bola som zvedavá.