Pokloň sa

"Pracovné" možnosti

Grófka...

Sedím v jedálni spolu s Adelou ktorá pomaly je svoj obed, zatiaľ čo som sa ja svojho ani nedotkla.
Nemám chuť jesť, nemám chuť na nič. Sedím tam ako socha a cítim v sebe strašnú prázdnotu.
„Musíš niečo zjesť." Povie starostlivo. Nič jej nepoviem iba chytím vidličku a začnem sa hrabať v jedle.
„Ale no tak Katarína." Pokarhá ma Adela.
„Nešprtaj sa v tom ako dieťa." Pokrúti nado mnou hlavou.
Znechutene položím vidličku a odstrčím tanier.
„Toto nemá zmysel." Skrútim pery do úškľabku ,vstanem a odídem preč z jedálne.
Prehrabnem si vlasy a nahlas vydýchnem.
Všetko je zle.
Všetko.
V ten večer som bola rozčúlená. Záhradník a Dora... Záhradník.
Ešte stále je tam zavretý.
Rýchlim krokom kráčam do žalárov. Kráčam po točitých schodoch smerom do podzemia.
Na konci schodov sa potknem o kus dreva.
Horko ťažko to ustojím a chytím sa chladnej ,kamennej steny. Prechádzam cez dlhú tmavú chodbu až ku hrubým ,dreveným dverám, pred ktorými stáli dvaja strážnici. „Pustite ma." Prikážem im.
„Iste ,pani moja." Povie jeden a zaštrngoce veľkým zväzkom kľúčov. Otvára dvere a púšťa ma.
Prechádzam cez celú chodbu až na samý koniec kde je v cele záhradník a hneď vedľa Dora.
Pred ich celami stoja dvaja strážnici ,keďže sú obaja pod najvyšším stupňom ostrahy.
Rozhodla som sa tak preto aby si viac vytrpeli.
Žiaden kontakt s okolitým svetom a takmer žiadne jedlo.
Možno som to prehnala ale bola som rozčúlená.
„Pustite ma." Poviem a čakám ,kým mi otvoria.
„Nie je pre vás bezpečné ísť dnu ,pani moja." Prudko zavriem oči a ostro sa nadýchnem.
Otvorím oči a vrhnem naňho pohľad ,ktorý by zlomil hociktorého chlapa.
Nebolo potrebné použiť slová a už otváral záhradníkovu celu.
„Zavrite dvere a odíďte." Prikážem im. Vstupujem dnu.
Zatvárajú sa za mnou dvere a počujem ťažké kroky dvoch osôb ako sa vzďaľujú.
„Tie suché kôrky si môžete nechať, doneste mi normálne jedlo alebo nenoste nič." Ozve sa vzdorovito.
Sedí mi chrbtom na zemi a niečo robí rukami pred sebou.
„Aký odvážny." Poviem to s úsmevom ako keby zrazu všetko dávalo zmysel. „Ste to vy? Alebo ste len ďalší prelud?" Vystrie sa a pozerá pred seba.
Slnko z vysokého okna spôsobuje ,že jeho zlaté vlasy žiaria .
„Som tak skutočná ako si ma len dokážeš predstaviť." Postaví sa ale stále mi je otočený chrbtom.
„Keď sa otočím tak tam budete stáť?" Opýta sa.
„Áno." Odpoviem.
Pomaly sa otáča.
Vyjavene na mňa pozerá a príde až ku mne.
Ani sa nepohnem ,iba sa naňho pozerám.
Blond vlasy má strapaté a predtým upravené a jemné strnisko má teraz o niečo bujnejšie.
Zaujato si ma obzerá a sleduje každý môj detail.
Obíde ma a znovu zastane predo mnou.
Zodvihol ruku a pomaly sa načahuje ku mne.
Pozerá sa na mňa ako keby som sa mala za chvíľu vypariť.
Končekmi prstov sa pomaly približuje k mojej tvári a ako keby čakal na protest alebo niečo negatívne.
Už sa ma takmer dotýka ,žmurknem a on prudko ruku stiahne ako keby sa popálil.
„Nie ste skutočná." Povie a nervózne si poškrabe bradu.
„Prečo si to myslíš?" Opýtam sa ho s kamenným pohľadom.
„Grófka by za mnou nikdy neprišla." Kráča odo mňa na miesto kde predtým sedel.
„Porušil som pravidlá a nezáleží jej na mne." Je mi otočený chrbtom.
Dá si ruky v bok a skloní hlavu. Prejdem pred neho.
Zdvihne pohľad a nervózne sa mi pozerá do očí.
„Čo sa stalo v ten večer ,keď si bol s Dorou?" Opýtam sa ho zvedavo. „Prechádzal som sa po hrade a stretol som ju pred knižnicou.
Mohla na mne oči nechať ,usmial som sa na ňu a ona sa potkla o šaty. Zachytil som ju pri páde ale vázu som už nestihol zachrániť.
Spadla na zem a vtedy sa otvorili dvere a v nich ste stáli vy." Dokončí a vzdychne si.
„Načo vám to hovorím ,keď aj tak nie ste skutočná?" Uškrniem sa.
Opäť sklopí zrak a pozerá sa do zeme, pripomenul mi Eržiku.
Zabolelo ma pri srdci.
Trochu sa zamračím ale ihneď sa dám dokopy.
Natiahnem ruku a dotknem sa jeho líca, cítim na svojej pokožke jeho drsné strnisko a obkreslím palcom jeho lícnu kosť.
Prekvapene pozrie na mňa.
Nakloním sa k nemu.
„Som skutočná a dnešným dňom ťa prepúšťam, naješ sa, umyješ sa a máš dva dni na zotavenie." Zašepkám mu do ucha a odchádzam.
Ten chlapec má niečo do seba. Brutálnym spôsobom ma priťahuje ale nie je to ako s Eržikou.
Odchádzam od záhradníka po chodbe späť na svetlo sveta a začujem niekoho si odfrknúť.
Ach, si zvrhlá. Niekto ako ty by nemal vládnuť.
„A čo by teda mal robiť niekto ako ja?" Pretočím očami.
Kata.
Vzdychnem si.
Veľmi dobre viem čo s ním máš v pláne a nesnaž sa to skryť.
Si strašná pobehlica, len aby si vedela. Nemáš tu deň Eržiku a hneď ideš po záhradníkovi.
Každého koho si kedy mala si si zamkla do najvyššej veže.
Páčilo sa ti ,keď ťa prosili o milosť, páčilo sa ti ,keď si ich zviazala a mučila.
Netvrdím ,že im sa to nepáčilo ale nebolo to o citoch.
Išlo o tvoje potešenia a naplnenie potrieb.
Nevieš milovať, iba zneužívať a ubližovať.
„Trestám iba tých čo si to zaslúžia." Takže všetkých?
„Nemám rada ,keď nedodržujú pravidlá."
Ako keby si ich ty dodržiavala.
„Ja nedodržujem pravidlá, ja ich tvorím."
Si megalomanská mrcha. Vieš ako ťa volajú poddaní?
„Volajú ma diabol."
Netrápi ťa to?
„Nikdy som to nepoprela."
S kamennou tvárou vychádzam po schodoch.
Na sekundu ma oslepí svetlo. Prechádzam popri zbrojnici.
Hodím jedným očkom na nablýskané brnenia, meče, ostré a otrávené šípy, na kuše a luky.
Ale najväčšiu slabosť som mala pre strelné zbrane. V rohu bolo pár muškieť a pištolí.
Hah, pár.
Pár stovák. Spokojne sa usmejem. Chystáš vyhlásiť vojnu?
„Nebudem sa nečinne prizerať ako sa chystajú napadnúť moju krajinu." Odseknem jej a ďalej sa rútim cez chodby hradu.
Vojdem do svojej komnaty a prejdem k oknu.
Opriem sa o parapetu a obzerám si okolie hradu.
Spomeniem si ako som sa snažila zviesť Eržiku.
Zhlboka vzdychnem ,zavriem oči a prejde mi mráz po chrbte.
Opriem sa krížami o parapetu a znovu zacítim jej pery na tých svojich. Vzdychnem.
Otvorím oči.
Som tu sama.
Chýba mi a nie je tu iba pol dňa. Ešte ,že som prepustila záhradníka. Cítim sa unavená.
Nemám najmenšiu chuť dnes ešte opustiť svoju komnatu.
Začnem si vyzliekať sukňu.
Nenechám ju spadnúť na zem ako vždy ,ale úhľadne ju zavesím do skrine.
Už ju nemá kto zdvihnúť a odložiť.
Za ňou putuje spodnička a ostane len korzet a spodné prádlo.
Pomaly uvoľňujem korzet.
Ide to dosť ťažko.
Rozopnem si ho a zacítim chladný vzduch na svojej obnaženej pokožke. Nabehli mi zimomriavky a bradavky mi úplne stuhli.
Ľahnem si do postele a spokojne vydýchnem.
Zdvihnem sa a ťažké závesy zatiahnem po všetkých stranách postele.
Obklopila ma tma.
Ľahnem si na bok a pozerám na voľné miesto vedľa mňa.
Natiahnem ruku a dlaňou prejdem po vankúši, ruka mi spadne na miesto ,kde ležala Eržika.
Srdce ma zabolí a slza sa skotúľa po mojej tvári.
Som tak zlý človek.
Utápala som sa v žiali až kým som nezaspala.
Snívalo sa mi ,že Eržika zomrela a obvinili mňa.
Potom sa mi snívalo so záhradníkom a nakoniec som sledovala svoju vlastnú smrť.
Zobudila som sa celá spotená a vystrašená.
Nevedela som čo sa deje a či ešte žijem alebo som už v pekle.
Všade bola hrozná tma.
Načiahla som sa pred seba a pokúsila sa dotknúť tmy.
Zrazu moje prsty narazili o niečo pevné a tma sa zavlnila.
Vtedy mi došlo ,že to sú závesy. Pokrútila som hlavou a roztiahla ich. Slnečné lúče ma oslepili a nespokojne som zamrnčala.
Obliekla som sa a išla na raňajky.
Bola som tam sama.
Nahlas som vydýchla ,oprela si lakte o stôl.
Rozhodla som sa ísť do knižnice. Zobrala som si čaj a kráčala na miesto kde sa môžem ponoriť do svojej fantázie.
Vojdem do knižnice ,vdýchnem vôňu kníh a jemne sa usmejem.
Položím si šálku na stolík a začnem obzerať knihy poukladané v poličkách.
Občas prstom prejdem po chrbte knihy a zacítim vyryté písmo. Nakoniec volím osvedčenú klasiku.
Je to o žene čo sa zamilovala do ženatého muža a tajne sa stretávajú. Sadnem si do kresla a pozriem na vzdialené kopce za oknom.
Otvorím si knihu a nechám sa ňou úplne pohltiť.
Odtrhla som od nej zrak iba ,keď som si išla odpiť z čaju.
Prestala som mať pojem o čase. Prestala som vnímať okolie.
Z tranzu ma vytrhlo len zaklepanie na dvere.
Pozriem sa pred seba a vidím ako sa stmieva.
„Katarína, tak tu si." Ozve sa Adela. „Áno ,Adela tu som." Poviem jej nezaujato.
„Mala by si sa najesť." Prekrútim očami ,zaklapnem knihu a odložím ju na miesto.
„Nie si moja matka." Osopím sa na ňu.
„Občas ju ale potrebuješ, lebo si ako malé dieťa." Odvráva mi.
Prechádzam mlčky chodbou, len Adela za mnou ďalej lamentuje nad mojou detinskosťou.
Rozrazím dvere a sadnem si na svoje miesto.
Adela ma nasleduje.
Našťastie je už ticho.
Potichu sa najeme a ja sa rozhodnem ísť sa okúpať.
Prikážem slúžke nech mi pripraví kúpeľ.
Kráčam si chodbou ,keď ma tu zrazu prekvapí Alžbeta.
„Pani moja, Turci tiahnu na Sever, za dve luny sú tu." Znie vystrašene.
„Ach, máme dve luny čas. Usporiadaj bál. Pozvi aj Turza a Esterháziho." Poviem pokojne.
V Alžbetiných očiach sa mihla nedôvera.
„Nedôveruješ mi?"
„To by som si nedovolila ,pani moja."
„V poriadku, ten bál bude do konca týždňa."
Prikážem jej a ďalej si pekne kráčam do kúpeľne.
Vyzlečiem sa a vleziem do teplej vody. Vonia ako levanduľa.
V oku sa mi zaleskla slza.
Tu to všetko začalo.
Začnem potichu vzlykať.
Takto som si seba nepredstavovala seba počas toho ako nám bude hroziť vojna.
Po asi hodine som vyliezla a išla si ľahnúť.
Dlho sa mi nedalo zaspať. Ale nakoniec to bol veľmi osviežujúci spánok...