Pokloň sa

Neopakuj to už...

Guys, fakt marzí ,že nevydávam častejšie ale mám toho veľa do školy a spravím naozaj všetko pre to aby som pravidelne pridávala časti.

"Dnes sme sa tu zišli aby sme rozhodli o osude niekoľkých hriešnikov ktorý porušili naše zákony." Recitoval sudca Matej. Matej bol vysoký a chudý muž s bielymi lokňami po plecia a čiernymi očami ktoré sa dokázali vryť každému človeku hlboko do pamäte.
"Prvým obvineným je Jonáš Zbranský ktorý jednému obchodníkovi vypichol oko a vyrazil zub za to ,že údajne predáva na trhu staré ryby."

Niekedy mám pocit ,že mám okolo seba zvery. Neubehne deň aby sa nepožierali navzájom. Som znechutená ,že akému ľudu vládnem. Vojaci s výcvikom sú ukážkový ale keď bude vojna a my budeme verbovať kto pôjde do boja keď sa pobijú medzi sebou? Musím myslieť do budúcna ale v súlade so zákonmi a spravodlivosťou. Lenže máme tu jeden problém, spravodlivosť neexistuje. Spravodlivosť má každý inú, to nie sú zákony ani nič dané. Je to veľmi zložité.

"Urobte to isté aj jemu, oko za oko, zub za zub."
Nechápem prečo toto robím ja. Ja mám vládnuť a nie rozhodovať aký trest komu udelím. Stráž odvliekla nariekajúceho vinníka ku katovi a on si už vykoná svoju robotu.
"Ďalšia obvinená je Dora Mlynárová prichytená pri krádeži z kráľovského taniera." Sklonená Dora sa na mňa od strachu ani nepozrela.
"Čo sa pokúsila ukradnúť?" Opýtam sa už len zo zvedavosti.
"Zajačie stehno." Riekne Matej. Och,bože toto naozaj riešime? Myslela som ,že tento rozsudok je jasný.
"Desať rán bičom." Prikážem.
"Pani moja, bola som len hladná, chcela som si len kúsok odtrhnúť." Ozvala sa plakajúca Dora.

To nemala robiť. Nikto si nedovolí spochybňovať moje rozhodnutie.

"Dvadsať rán bičom a týždeň v hladomorni!" Skríknem na celú miestnosť. Okamžite ju stráže berú preč. Som vytočená. Toto si jednoducho nemôžu dovoľovať.

Zacítim niekoho pohľad a obzriem sa. Ten pohľad ma prekvapil. Pozerala sa na mňa moja slúžka takmer po prvý krát čo tu je. Mala vyčítaví pohľad ale rozhodla som sa ho ignorovať a pokračujeme v procese.
"Tretím a posledným obvineným je Peter Tuja obvinený z vraždy svojej manželky. Údajne ju násilne dobodal a nechal roztrhať psom."
Toto tak nerada riešim. Vraždy. "Obesiť." Rozkážem.
"To nemôžete!" Ozve sa niekto. Všetci v sieni zhíknu nad opovážlivosťou osoby. Pozriem sa odkiaľ prišiel hlas ale moje modlitby neboli vypočuté. Bola to tá nová slúžka.
"Nemáte dôkazy!" Skríkla. Všetci preskakujú pohľadom zo mňa na slúžku. Postavím sa, pri kráčam k slúžke, schytím ju za vlasy a ťahám ju preč zo siene. Vtiahnem ju do prázdnej miestnosti a zavriem dvere. "Ty mi vzdoruješ?! Ty nevďačná špina! Nezabúdaj ,že podporujem tvoju rodinu a nikoho nezaujíma tvoj názor! Si obyčajná slúžka a si môj majetok! Za toto by som ťa mala dať zbičovať až na smrť! Myslíš si ,že zlo nie je?!Myslíš si ,že diabol neexistuje?!"
Kričím po nej a jej sa púšťajú slzy. Stisnem jej čeľuste a počujem ako zastonala od bolesti ale svoje zovretie som nepovolila.
"Odpovedz!" Zhúknem po nej. Pustím ju aby mohla odpovedať.
"Áno ,milosť pani." Šepne.
"Do hladomorne s tebou!"
Stráže okamžite pribehnú a berú uplakanú slúžku preč. Zavreli dvere a ja som sa konečne zhlboka nadýchla. Stále som rozčúlená a rýchlo sa premiestnim do svojej komnaty.

Zabuchnem dvere a nalievam si do pohára víno. Schytím pohár a doprajem si poriadny dúšok. Do miestnosti vtrhne Adela.
"Čo si jej urobila?" Štekne po mne. "Dávaj si pozor na svoj tón, môžeš totiž skončiť ako tá slúžka." Pokojne jej poviem a nalievam aj jej pohár vína. Nadvihne vyzývavo obočie. "Prepáč ,že som po tebe tak štekla ale zaujíma, že čo si s ňou urobila." "Zavrela som ju do hladomorne. Ale nenechám ju tam dlho. Zajtra ju z tade vytiahnem. Myslím ,že sa dosť poučí aj za jednu noc medzi štyrmi stenami a tými zvukmi. Uškrniem sa.

Eržika Príborská...

Stráže ma ťahajú po chodbách do podzemia. Železným kľúčom otvárajú dvere a vchádzame do tmy. Po stranách je množstvo malých miestností ohraničené kamennými stenami a železnými mrežami. Sú tam prikovaný ľudia najrôznejšieho veku a vzhľadu ale všetci sú na kosť vychudnutý. Vidím tam aj tú slúžku čo skúšala ukradnúť kúsok mäsa. Otvárajú jednu celu úplne na konci chodby kde je malý otvor cez ktorý prechádza svetlo. Jeden strážnik ma surovo strčil dnu a druhý zamkol celu. Odchádzali a mňa začal premáhať pocit zúfalstva.
Je to diabol.
Vyžíva sa v trestaní druhých. Kto vie ,že na koľko ma sem zavrie. Zrazu ma premkne strašný plač. Uplačem sa na smrť. Alebo zomriem od hladu. Od rána som nejedla. A čo bude s mamkou a sestrou ak nebudem pracovať? V tom niekto otvorí dvere a prechádza tmavou chodbou až ku mne. V mesačnom svite zbadám Adelu Formanovú. Usmiala sa na mňa.
"Eržika, ničoho sa neboj. Grófka ťa zajtra pustí. Nie je až tak krutá." Rečie a podáva mi utierku v ktorej je niečo zabalené.
Rozbalím utierku a v nej sú buchty.
"Ďakujem vám osvietená pani. Trestala nevinných ľudí." Zamračím sa.
"Príde ti ,že človek ktorý niekomu vypichne oko je nevinný?" Zaškerí sa. "Nie ale nemala žiadne dôkazy ,že ten muž zabil svoju ženu."
"Vieš, vládnuť nie je jednoduchá vec. Musíš vedieť vládnuť a byť prínosom pre krajinu." Usmeje sa na mňa. "Musím už ísť ale čoskoro sa opäť uvidíme." Usmeje sa.
"Ďakujem vám osvietená pani." Pokloním sa jej.
"Dobrú noc a sladké sny Eržika." Usmeje sa a stratí sa v tme. Ochutnám jednu buchtu a rozplynie sa mi tá chuť na jazyku. Tak dlho som nemala buchty. Naposledy keď ešte môj otec žil. Mamka mi na narodeniny upiekla pekáč buchiet. Zjedla som buchty a ľahla som si do rohu miestnosti k otvoru aby som sa mohla pozerať na nebo.
Keď ešte môj otec žil ležali sme spolu každý večer na lúke a pozorovali sme hviezdy. Hovoril mi ,že nás osud je vpísaný vo hviezdach. Rada by som vedela aký je môj osud ale asi je to len trpieť. S touto otázkou a očami plnými sĺz som zaspala a zobudila sa ráno na slnečné lúče ktoré prenikali cez otvor.

Grófka...

"Vstávame vaše veličenstvo dnes máme šerm a hneď potom ideme na kone." Zaznie Adelin hlas a rozhrnie záclony. Ihneď mi slnečné lúče udrú do očí a nespokojne zakňučím.
"Ešte nieeee." Šomrem spod periny. "Ale áno." Smeje sa Adela a odhrnie perinu zo mňa.
"Vstávaj." Prikáže s úsmevom. Sladko sa usmejem.
"Ty vzdoruješ grófke? " Hravo sa na ňu oborím.
"Áno." Zasmeje sa. Chytím ju okolo pásu a stiahnem ju k sebe do postele. Smejeme sa ako nepríčetné. Dostávam ju pod seba a pritlačím ju k posteli. Sme ako deti ktoré sa hrajú.
"Lež tu." Smejem sa. Ona ma chytí za plecia a stiahne ma na seba a nechá ma ležať jej na pleci. Spokojne sa usmievame a vdychujeme vôňu tej druhej. Bože, to je doba čo sme sa spolu takto bláznili. Chýba mi to. Až po hodine sme sa zodvihli z postele a spoločne sme išli na raňajky, potom na šerm a deň sme zakončili jazdou na koni. Večer keď sme išli na večeru vydala som príkaz na prepustenie komornej. Stráž ju priviedla ku mne. Komorná mala opäť sklonenú hlavu. "Dúfam ,že si sa poučila."
"Poučila, milosť pani.
"Dobre, teraz sa naješ."
"Ďakujem milosť pani, s vašim dovolením idem."
"Choď." Dám jej dovolenie a s úklonom opúšťa miestnosť.
"Poučila sa." Povie Adela.
"Dúfam." Poviem.
"Neboj sa." Žmurkne na mňa. Neviem čo tým myslela.
"Idem si už ľahnúť, dnešok ma náramne vyčerpal." Poviem a demonštratívne si zívnem.
"Dobrú nôcku a sladké sníčky." Zaškerí sa.
"Aj tebe." Usmejem sa a odchádzam. Vyzlečiem si šaty a idem do postele. Rýchlo zaspávam ale počas noci sa mi snívajú zvláštne veci. Vraj som dala komornú zabiť.

Ráno sa zobúdzam a zisťujem ,že dnes má Adela narodeniny. Mám aj pre ňu darček. Nové sedlo a postroj na Helenu a dala som jej ušiť šaty. Tmavomodré hodvábne šaty. Prišla som na raňajky a tvárila som sa akoby sa nič nedialo. Najedli sme sa a ja som jej dala návrh na prechádzku na koňoch. V stajni ju čakalo prvé prekvapenie. Osedlaná Helena s novým sedlom a postrojom. Vrhla sa mi okolo krku ,vedela ,že je to moja zásluha.
"Ďakujem ti Katarína ale to všetko muselo stať veľa peňazí." Usmiala som sa na ňu.
"Ja som grófka a ja rozhodujem ,že kto si čo zaslúži." Zasmejeme sa a ideme na prechádzku. Vraciame sa až večer keďže sme boli až v Višňovskom a na hrade ju čakalo ďalšie prekvapenie. Vchádzame do jej komnaty a tam v strede miestnosti na figuríne boli krásne tmavomodré šaty.
"Neverím Katarína!" Tečú jej slzy od šťastia a silno ma objíma. "Človek nemá tak často dvadsať päť." Zasmejem sa.