Pokloň sa

Naše cesty sa rozchádzajú...

Guys, som veľmi rada ,že sa blížime ku hranici 200 prečítaniam a dúfam ,že to dosiahneme a bude ich oveľa viac. Ďakujem za vaše hviezdičky a komentáre a za to ,že čítate môj príbeh. Máme tu ďalšiu časť. 

UPOZORNENIE!!     
V tejto časti bude popísané mučenie a ubližovanie, ak sa vám také veci nepáčia preskočte kúsok nižšie. Dúfam ,že si užijete storku a nezabudnite zanechať hviezdičku a komentík. Ďakujem a ľúbim vás.

Eržika Príborská...

Má hnevom zúžené zreničky.
„Dora a záhradník. Očividne spolu niečo majú." Trochu ma pichlo pri srdci.
Záhradník sa mi zdal iný.
„Ako to viete?" Pokrčím obočie. „Vidím." Odsekne.
„Som tak vytočená, ahhh." Zavrčí. „Nikto z môjho služobníctva nesmie mať medzi sebou nič okrem práce a nedovolím aby sa takéto veci diali na mojom hrade."
Chŕli zo seba rozčúlená grófka. Postavím sa.
Prejdem k nej a pozriem sa na ňu. „Pokoj, všetko sa vyrieši." Chlácholím ju.
„Všetko bude v poriadku. Už ste ich potrestala a verím ,že sa to už nestane." Šepkám jej do tváre.
„Ako vieš?"
„Ste grófka, silná, obávaná a nepremožiteľná." Poviem a jemne sa usmejem.
„Ts, vraj nepremožiteľná."
Uchechtne sa.
„Eržika, môžem mať na teba otázku?" Opýta sa ma zamyslene.
„Iste." Súhlasím.
„Už si sa niekedy zamilovala do muža, Eržika?"
Nie, to sa ma práve nespýtala.
„Nie." Zaklamem a snažím sa nedať nič najavo ale zrádza ma červeň v lícach.
„Neklam mi." Mám pocit ako keby mi zamrzla duša.
„Nikdy."
Slzia mi oči.
„Porušila si moje nariadenie." Pokračuje.
„Mám pre teba špeciálny trest."
Berie ma za ruku a ťahá z knižnice. Cestou sa mi pustili slzy.
Ocitáme sa pred dvermi do podzemia. Grófka otvorí dvere a začne ma ťahať dolu zo schodov.
Kamenná miestnosť je osvetlená fakľami a kat si tam brúsi sekeru. Preľaknem sa.
Kat v čiernej maske sa postaví a pokloní.
„Odíď a nikomu nič nehovor.
Stručne mu povie grófka a on sa ukloní a bez slova odchádza.
Surovo ma potiahne a ocitám sa s ňou tvárou v tvár.
„Teraz sa trochu zabavím."
Zasmeje sa.
Začne zo mňa strhávať oblečenie. Neobťažovala sa s gombíkmi blúzky a ani so sukňou sa nepárala.
Iba to zo mňa hrubo strhala a hodila na zem.
Donútila ma ľahnúť si na dlhý drevený stôl, pripútala ma a pozerala sa na mňa.
„Začneme zľahka." Povedala a natiahla sa po bič.
Za porušenie nariadenia je dvadsať rán bičom, myslím ,že by sme mali začať."
„Prosím." Nariekam.
„Si nejaká nedočkavá."
PRÁSK!
Dopadla prvá rana na môj chrbát. Neskutočne to štípalo a bolelo.
„Kto to je?!" Pýta sa.
Zazvlykám.
PRÁSK!
Dopadla druhá a tá bolela ešte viac. Takto prešlo dvadsať rán a neskutočne bolestných desať minút.
„Máš na chrbte krvavé pruhy." Povie škodoradostne.
„Myslíš tú lásku úprimne?" Zamračila sa.
Uvoľnila mi ruky a nohy z okov.
Otočí ma na chrbát a to tiež veľmi bolí.
Stisne mi čeľuste a zúrivo sa na mňa pozrie.
„Ešte stále ho miluješ?!"
Zhúkne po mne.
Rozplačem sa.
Zdvihne ma a odtiahne ma k ďalšiemu stolu.
Donúti ma ľahnúť si na chrbát a znova mi pripútala ruky.
Natiahla ma na škripec.
Začala otáčať kolesom na boku a mňa to začalo naťahovať.
Strašne to bolelo.
Išla ku katovmu stolu a obzerala si niečo na stole.
Rukou uchopila vec na ktorú som nevidela a keď som uvidela tú vec, premkol ma ešte väčší strach.
Držala medzi prstami ihlu.
Išla k fakle a nechala ju tam rozžeraviť.
O chvíľu sa na mňa pozrela a s rozžeravenou ihlou išla ku mne. „Nebude to bolieť, mňa."
Zasmeje sa a začne mi rýchlymi pohybmi pichať a vyťahovať horúcu ihlu do pokožky.
Začala od slabín a pokračovala hore vyššie cez brucho.
Prešla mi cez prsia a tam sa zdržala o niečo dlhšie.
Zmohla som sa akurát na tiché vzlyky a stony lebo kričať už nevládzem a nepomôže mi to, iba by som viac rozdráždila grófku.
Zrazu prestane a začne ma odväzovať. Cítim uvoľnenie v mojich svaloch a kostiach.
Načiahla sa po bielu plachtu a obmotala ju okolo mňa.
Pomáha mi postaviť sa ale som tak zničená ,že sa mi podlomia kolená ale grófka ma zachytila.
Zobrala ma do náručia a niesla ma smerom k dverám.
Zatmelo sa mi pred očami.