Pokloň sa

Ľudskosť...

Grófka...

Prečo som ju pobozkala?
Pýtam sa samej seba.
Lebo som ju chcela umlčať.
Večne má ústa plné rečí o tom čo je správne a čo nie.
Vtedy to bola príjemná zmena.
Bola ticho a poddajná.
Zopakovala by som to?
„Nad čím premýšľaš?" Potichu sa ma pýta Adela s jemným úsmevom.
„Ale, nad ničím." Prekrútila očami a uškrnula sa na mňa.
„Eržika ti nedá pokojne spať?" Ach, keby si len tušila.
Pomyslím si.
„Tss, všetko je tak ako má byť." Odseknem jej.
„No isto, tak hovor čo sa včera stalo." Mám jej to povedať?
Predsa je to len zvrátené a nemalo by sa to.
Ale je to moja jediná kamarátka.
„Keď som išla do svojej komnaty, dostala som chuť na kúpeľ.
Zavolala som Eržiku aby mi ho pripravila." Zahľadím sa von oknom a skôr ten príbeh rozprávam sama sebe ako Adele.
„Spravila ako som jej kázala a bola som spokojná lenže to netrvalo dlho. Prikázala som jej nech mi umyje chrbát a opäť bez reptania splnila môj príkaz.
Páčilo sa mi ,že ma počúva na slovo. Všetko bolo v poriadku kým mi v mojej opitej hlave nevznikla hlúpa myšlienka.
Prikázala som jej vliezť ku mne.
A bol to úžasný pocit ,že nič proti mojim príkazom nezmôže.
Cítila som sa vtedy skutočne mocná. Neochotne sa vyzliekla a vliezla do vody.
Umyla som jej chrbát a neuveriteľne som si užívala jej bezmocnosť.
Po nejakej dobe sme obe vyliezli a obliekli sa.
Išli sme do mojej izby ,tam som sa prezliekla do pyžamy a ona sa ma znenazdajky spýtala či už môže odísť. Povedala som jej ,že by som bola rada keby tu ostala.

„Počkať ,takže tu ostala a mali ste dáke milostné hrátky na tejto posteli?" Prerušuje ma Adela s trošku nechápavým výrazom.
Ja iba prevrátim oči.
„Neprerušuj ma a nemali sme žiadne milostné hrátky na tejto posteli." Niektoré kľúčové slová prizvukujem o niečo viac.
„Takže ste to robili na zemi?" Zasmeje sa Adela a ukazuje na zem pred posteľou.
„Adela!" Zasmejem sa s ňou.
„Nič sme nerobili." Usmievam sa. „Teda aspoň nič v podobnom zmysle na ktorý narážaš." Zazubím sa na ňu. „Tak čo ste teda robili?"
Vyzvedá.
„Keby ma neprerušuješ tak vieš." Odseknem jej.
„Dobre, prepáč, prosím pokračuj." Smeje sa Adela.
„Začala odvrávať a hovoriť dôvody prečo tu nemôže so mnou ostať ale už ma nebavilo počúvať ju tak som ju pobozkala."
Hovorím to ako keby sa nechumelilo a snažím sa vyzerať ,že to je úplne nepodstatné. Adela si chytila ústa a neviem či sa snažila udusiť smiech alebo zhíknutie ale pokračovala som v rozprávaní príbehu.
„Odstrčila ma a plytko dýchala." Adela hlce moje slová a vidím ako čaká čo bude ďalej.
„Dokončila čo chcela a potom som to urobila znovu, ale to už začala spolupracovať. Uhryzla som ju do pery a znovu ma odstrčila. Prikázala som jej aby tu ostala a musela poslúchnuť. Ľahla si vedľa mňa a otočila sa mi chrbtom. Prehodila som si ruku okolo jej pásu, pritiahla som si ju a zaspala som." Dopoviem a bez emócií sa pozriem na Adelu.
„To je všetko čo sa udialo?" Spýta sa vážne.
„Áno, všetko." Dám jej jednoduchú odpoveď.
Zahryzne si do spodnej pery ,pohľad má na okne a len pokýva hlavou.
„Katarína." Povie potichu.
Pozriem sa na ňu ale ona stále pozerá cez okno.
„Ty si sa pokúšala zviesť slúžku." Neviem popísať akým tónom to hovorí.
Nedokážem popísať výraz jej tváre. Nadychujem sa k vyslovení námietky ale radšej ostanem ticho.
„Pokúšala si sa zviesť dievča." Chytám sa za hlavu, keď to teraz tak hovorí, znie to hrozne.
„Myslíš ženu, od dievčaťa má ďaleko." Dodám len tak mimochodom. „Pravdepodobne ešte nikomu nedarovala svoju čistotu." Štekne po mne.
„Takže je to len dievča." Dokončí.
„Na rozdiel od teba je nevinná a zachováva si svoju cudnosť." Obhajuje ju.
„No tak stalo sa a čo teraz?!" Pýtam sa jej.
„Prečo sa jej zastávaš?!" Oborím sa na ňu.
„Je to len slúžka."
Nevraživo sa na mňa pozrie.
„Lebo s tebou je to vždy rovnaké. Nedokážeš sa vcítiť do druhých a vždy konáš len pre svoje potešenie.
Navyše, je to dievča ak si si nevšimla a nie chlap.
A ak si sa aj zamilovala čo je u teba nepravdepodobné tak ona sa nemusí. Len aby to neskončilo ako s tým šľachticom z Nitry.
Začala si si s ním a vykľul sa z neho kurevník ktorého si stihla dať aj zabiť za to.
Teraz odpočíva v pokoji o hlavu kratší."
Pri tej poslednej vete sa Adela usmeje. Prevalím sa na Adelu.
Tá sa ihneď zľakla.
Držím sa na rukách a som blízko jej tváre.
Hľadí mi do očí.
Adela zvážnela. Trochu som zohla lakte ,zišla som nižšie ,presunula som sa k uchu a vydýchla som.
Cítila som a aj počula jej ostrý nádych. „Ak si chceš užiť, nezamiluj sa." Zašepkám jej do ucha a môžem vidieť reakciu jej tela v podobe zimomriavok na rukách.
Usmejem sa a prevalím sa späť na svoju stranu.
Adela sa na mňa pozrela.
„Ako vieš ,že si sa nezamilovala?" Spýta sa ma potichu.
„Nič k nej necítim, pokojne by som ju mohla dať zabiť." Odpoviem necitlivo. „Ale sama by si to nedokázala." Pozriem sa na Adelu.
Vrhnem na ňu pohľad ktorým zabijem všetko šťastie, radosť a nádej v každom na ktorého sa pozriem.
Nádej síce vypestovala krásnu záhradu ľudskej viery a spokojnosti ale moja víchrica nechala vymrznúť tie kvety a môj oheň vyplienil polia šťastia a radosti.
„Jej život nemá takú cenu ako môj alebo tvoj." Pokrúti hlavou a odvracia pohľad.
Začína sa zvečerievať a Eržika tu stále nie je.
Ak príde neskoro ďalší trest ju neminie.
O niečo neskôr sa vyberiem s Adelou na večeru na ktorú sa aj celkom teším. Ale neobsluhuje nás Eržika, stále tu nie je a zapadá slnko.