Pokloň sa

Nadväzujeme nové kontakty...

Ahojte, áno ešte žijem. Ja viem ,že som dlho nič nevydala ale dáko som nemala inšpiráciu. Hlboko sa Vám ospravedlňujem a dúfam ,že vás nová časť poteší. A dám Vám sem dotatok z minulej kapituly...

Pokojne som mu ležala na hrudi.
Obaja sme boli tak horúci.
Jemne ma hladkal po ruke.
„Keby všetky chvíle boli krásne ako táto."
Povedala som potichu a pozrela sa na svojho milenca.
„V tom prípade by boli krásne ako vy." Znel úprimne.
Usmiala som sa a dala mu vrúcny bozk.
„Čo sme teraz?" Opýtal sa ma neisto.
„Teraz sme všetko čo len chceš." Usmiala som sa.
„Bude sa to ešte niekedy opakovať?" Znel už o niečo istejšie.
„V to dúfam." Naddvihla som obočie.
Čarovne sa usmial....

Tu začína nová časť...

Eržika Príborská...

Asi o dvadsať minút prišiel vojvoda späť do kuchyne. Usmial sa a sadol si oproti mne.
„Eržika, povedz mi niečo o sebe."
Ostala som zaskočená jeho požiadavkou.
„Neviem čo by ste chceli počuť."
Poviem hanblivo.
„Kde si pracovala?" Opýtal sa ma pokojne.
„Na hrade ako grófkina slúžka." Zamračil sa.
Zneistela som.
Všimol si to a snažil sa ma upokojiť jemným úsmevom.
„A aké to bolo, pracovať pre najmocnejšiu ženu široko ,ďaleko?"
Pri spomienke na grófku som si silnejšie zovrela koleno ,na ktorom bola položená moja ruka.
To čo mi spravila bolo...bolelo to....vo vnútri ale aj tak ju mám rada.
„Bolo to..." Odmlčím sa.
Mladý vojvoda na mňa spýtavo pozrie.
„Zaujímavé, bolo to zaujímavé."
Na nič iné som sa nezmohla a nemohla som mu predsa povedať o tom čo tam so mnou robila, odpísala by som ju.
Nie je to tak ,že by mi na nej záležalo, ale bola ku mne v podstate dobrá...alebo mi na nej záleží? Ja sama neviem , som z toho všetkého zmätená a možno smutná.
Určite si našla novú slúžku, novú zábavu a absolútne jej je jedno kde som alebo či som v poriadku.
Som jej ľahostajná.
Mladý vojvoda sa zasmial.
„Tak zaujímavé, hovoríš teda." Nesmelo sa usmejem.
„A čo by si povedala keby ti ponúknem aby si tu ostala a pracovala pre mňa?"
Zaskočil ma.
Je to vhodné?
„Nemusíš sa o nič báť, o všetko sa postarám, budeš bývať tu, dostaneš šaty ,hladovať tiež nebudeš a dostaneš slušne zaplatené." S nádejou na mňa pozrel.
Takéto ponuky sa neodmietajú a nevyzerá ,že by mi chcel ublížiť.
„Dobre ,príjmam vašu veľkorysú ponuku."
Spokojne sa usmial.
„Kedy môžeš nastúpiť?"
Zamyslela som sa.
„Kedykoľvek."
„Môžeš začať aj teraz?" Usmial sa.
Jeho úsmev som mu opätovala.
„Iste."
„Výborne." 

Ešte dlho sme sa rozprávali len tak, o živote.
Bol ku mne veľmi milý, galantný, a jemný.
Mladý vojvoda je naozaj múdry, pekný a sčítaný.
Rozprávali sme tak dlho a tak zapálene ,že som si ani nevšimla a už bola tma.
Cítila som sa po celom dni unavená a trochu som zívla.
„Si unavená?" Opýta sa starostlivo.
„Nie." Zaklamem.
Spraví na mňa grimasu, ktorou ma donúti sa zasmiať.
„Poď ,ukážem ti tvoju izbu."
Pomohol mi vstať a spravil gesto ,ktorým naznačoval aby som ho nasledovala.
Kráčali sme po drevených schodoch.
Steny boli biele. Všetko pôsobilo tak čisto.
Na poschodí bolo niekoľko dverí.
Otvoril jedny dvere a vstúpil do nich.
V nich bola jednolôžková posteľ, stolík so zrkadlom, skriňa a celkom veľké okno.
A biele steny.
„Táto izba je tvoja. Oblečenie budeš mať zajtra v skrini."
Povedal a už ma ťahal von.
Prešli sme na koniec chodby a otvoril posledné dvere.
Bola to priestranná miestnosť s honosnou posteľou s nebesami.
Takmer taká akú má grófka ale o niečo menšia, závesy nie sú z tak drahej látky a všetko je až príliš svetlé.
Taký nezvyk.
U grófky na hrade prevládali temné farby.
„Moja izba." Konštatoval potichu.
Obaja sme vyšli a pozerali sa na seba.
„Choď si už radšej ľahnúť, zajtra ťa čaká perný deň a mala by si si po dnešku poriadne oddýchnuť."
„Áno, pôjdem a ďakujem." Povedala som potichu, poklonila sa a odišla do svojej izby.
Pred vstupom som sa ešte obzrela do chodby. Opieral sa o stenu a pozeral na mňa.
„Dobrú noc."
Zašepkala som jeho smerom.
„Dobrú noc, Eržika." Usmial sa.
Vošla som do svojej izby.
Poobzerala som sa a išla si sadnúť na posteľ.
Ruky som mala na stehnách ,ktoré som si jemne zvierala.
Úprimne neviem ako sa cítim.
Mám veľmi zmiešané pocity.
Som rada ,že si ma vojvoda zobral domov a zamestnal ako jeho slúžku ale neviem či tu budem šťastná.
Bude to iné ako na hrade.
Iné ako s ňou.
Už neuvidím jej chladné oči v ktorých bolo vidieť krutosť ale aj ľudskosť ,keď sa človek dobre zapozeral, teraz ich ale vystriedali prívetivé , plné citu ku všetkému živému.
A z tohto vnútorného monológu som zistila ,že neviem čo chcem! Ach, Erža spamätaj sa.
Grófka ti ubližovala, chovala sa k tebe ako k handre a Dravecký je naozaj milý a chová sa k tebe s rešpektom, aspoň zatiaľ.
Povzdychla som si a rozhodla si ľahnúť a spať.
Dlho ma morili myšlienky o grófke a Draveckom ale nakoniec som zaspala.