ღNIKDY TO NEVZDÁVAJ!! ღ /with Tyler Seguin/

1. časť

Dnes je presne rok a pol po tom čo sa mi stala tá nehoda. Opäť stojím na tomto olympijskom štadióne vo Vancouveri. Nie ako krasokorčuliarka, ale ako divák na hokejom zápase medzi Vancouverom Canucks a Dallasom Stars kde hraje môj veľký brat a kapitán Jamie. Keď že našim rodným mestom je Victoria a Kanade do Vancouveru nemáme ďaleko. Mama zhodnotila že môj život nie je žitím, ale len prežívaním. Rozhodla sa že pôjdeme podporiť Jamieho na zápas. Dokonca s nami pôjde aj ďalší brat Jordie, ktorý je tiež hokejista a hraje v Montreale no momentálne je pre zranenie mimo hry. Vraj morálna podpora. Viem že sa o mňa boja že som takto upadla. Nevenujem sa ničomu. V škole mám individuálny program čiže väčšinou som doma. V posteli. S knihami a hudbou, ktorá ma drží ako tak v pozitívnom myslení. Na tento zápas som sa tešila no na druhej strane som mala strach ísť na to miesto kde skončila tá stará talentovaná Hope. Moje meno znamená nádej. Nádej, ktorú som však stratila. Celú dobu čo som bola v nemocnici sa o mňa starali rodičia a starí rodičia. Bratov som videla malo. Skoro vôbec. Strašne mi chýbajú. Doma som sa cítila taká osamelá. Preto otec s Jamiem dostali (podľa nich) vynikajúci nápad. A tým je: že budem mesiac bývať v Dallase s Jamiem a mesiac u Jordieho v Montreale. Huráááá!? Podľa mňa to je hlúposť. No po dlhom uvažovaní som sa rozhodla že prečo nie. Aspoň zmením prostredie a hokej predsa milujem a budem šťastná že sa s ním budem stretávať ešte viac ako doteraz. Dnes po zápase odchádzam spolu s bratom aj jeho celým tímom lietadlom do Dallasu.
Zápas sa už pomaly končil. Boli asi 2 minútky do konca tretej tretiny a Dallas vyhrával nad Canucks 4:2. Fandila som celou dušou. A to mi pripomenulo ten môj starý život z ktorého som sa tešila a užívala si plnými dúškami to že môžem byť na hokeji a podporovať môjho brata. Bolo 19 sekúnd do konca zápasu s jasným pozitívnym výsledkom pre Stars. A vtedy to prišlo. Jamie skóroval a svoj gól rukou venoval mne. Tým ma neskutočne dojal. Už sa teším ako s ním budem bývať.
S troma kuframi sme čakali Jamieho pred ich šatňou. Tí chlapci sú snáď horší než ženy. Prezliekakú sa vyše hodiny a pol. Keď sa zrazu otvorili dvere a z nich vyšiel Jamie.

"Sestrička som rád že si prišla" .. silno ma objal. Až mi bolo zle

"Stačí, stačí Jamie. Rozpučís má a bude po mne" .. až po pár sekundách ma pustil. Spoza dverí vyšli ďalší jeho spoluhráči ktorý má pozdravili.
Spolu s rodičmi sme išli na letisko kde sa mama nemohla zmieriť s tým že jej prežívajúca dcéra odchádza.

"Mami, prestaň veď ja neidem preč navždy niekam do Austrálie. Idem len ku vlastnému bratovi"..snažila som sa ju nejako upokojiť.

"Viem viem Hope, ale je to pre mňa ťažké že po roku a pol nebudeš doma s nami"..

"Musím už ísť lietadlom o chvíľu odlieta a Jamie ma už čaká. Pá mami pá oci, pá Jordie, ľúbim vas. Keď pristaneme volám vám." .. poslala som im vzdušnú pusu a bežala som ku terminálom.

"Kde si tak dlho Hope?"..

"Rodičia Jamie, rodičia" .. spolu sme sa zasmiali a presunuli sme sa ku dverám ktoré viedli do nášho lietadlá.

"Hope s letenkami boli problémy. Na poslednú chvíľu je ťažké zohnať niečo, a u nás bolo miesto už len pri fyzioterapeutovi a s ním by si sa veľa nenarozpravala" ...

" To radšej ostanem doma Jamie."

" Veď preto ti dám moje miesto. Rád šiesty a sedadlo číslo 30 pri okne. Vedľa teba bude Tyler" ..poznamenal a rukami sa mi to snažil vysvetliť.

"Čo? Aký Tyler?" ..

"Veď Tyler Seguin. Môj spoluhráč a najlepší kamarát čo si stratila pamäť?" ..

"Aha jasné zabudla som."

.. ach ten namyslený najsexi hokejista podľa jedného kanadského denníka. A najlepší kamarát môjho brata. Už od juniorky v Kanade boli skvelý kamaráti. Aj keď je Tyler z opačnej strany Kanady. Poznala som ho len z telky a jeho rozprávania. Nikdy som nemala tu česť poznať ho osobne. Az doteraz. Som zvedavá či prežijem tento let.