Alésia
Gália
Koniec leta, rok 120 po Kr.
Alésia, mesto dobyté Gaiom Juliom Caesarom. Za celé tie roky od kedy ho dobili Rimania sa dosť zmenilo. Mesto ohraničovali veľké hradby za ktorími boli domy, úrady, kasárne a paláce z tehiel. Pred hradbami ešte stále stáli chatrče z dreva a slamy kde žili Galovia, teraz pomerne spokojnejší ako kedysi.
Náš voz s klietkou bol už celý špinavý a zasratý lebo nám nepovolili časté prestávky na potrebu. No koč nášho nového pána bol úplne čistý. Okolo nás cválali strážcovia na koňoch. Hneď ako sme zazreli Alésiu sme sa míňali s ostatnými ľuďmi. Obchodníkmi, cestovateľmi, žoldniermi a tak ďalej. Po chvíli sme sa museli predierať davom pred bránou Alésie. Pred jej bránou bol obrovský trh. Z každých strán sa ozývali hlasy: "... to najkvalitnejšie zbožie!" "... kúpte citrusy priamo z Hispánie!" "... kúpte si prekrásne látky z Orientu! Priamo z Hodvábnej cesty!" A ľudia kupovali a predávali aj hocičo iné. Pred bránou stáli stráže. Hŕstka vojakov bodobným legionárom. Kedže bol stred dňa, pustili nás dnu bez žiadnych obhliadok a dokumentácie. Prechádzali sme ulicami Alésie až sme nakoniec došli do vily nášho pána. Železná brána sa otvorila a tam nás už čakala ďalšia stráž. Vyšli sme s voza a klietky. Vystúpili sme na na pevný mramor chodníka a stráže nás odviekali do našich ciel v podzemí. Vila bola obrovská. Celá z tehiel a mramoru. Pred tým ako sme vstúpili do podzemia ešte náš pán rozkázal jednej otrokyni, ktorá mala na zadnom ramene vytetovanú zvláštnu značku aby pripravila dievčatá: "Nech sa umyjú! Na večer chcem zorganizovať oslavu! Priprav jedlo a pitie. Tie tri dnes budú mojich hosťov obšťastňovať." pozrel sa na moje súotrokyne a uškrnul sa. Vtedy som si pomyslel že sme dostali toho najhoršieho pána akého sme mohli dostať.
Stráže nás odviekli do ciel (tie tiež neboli najčistšie a po stenách boli vyryté nadávky a kliatby) a otrokyňa s tetovaním zobrala dievčatá do kúpelne umyť sa. Povedala im aby večer spravili všetko čo im rozkážu inak dopadnú zle. Zatial čo im to hovorila, k nám prišiel gladiátor a začal nás poučovať: "Váš nový pán je ctený Gaius Liciscus Canus. Všetci ho budete oslovovať Dominus! Ako sa patrí! Ja som váš doktore Maharbal. No oslovujte ma Doktore! Budete poslúchať každý náš rozkaz! Každý prehrešok alebo pokus o útek sa trestá!" pohladkal svoj bič, ktorý mal v ruke "... Ja z vás spravím gladiátorov, o tom nepochybujte. Keď dorazíme do ludusu v Británii ukážete vaše schopnosti boja a ja vás vycvičím na tých najlepších bojovníkov akých kedy Rím videl! Bude z vás Murmilus? Hoplomachus? Retiarius? To sa ukáže. Teraz budete tu. Za chvílu vám donesú jedlo a nasýtite sa! Hore bude prebiehať oslava tak žiadne hlúposti!" a odišiel. Po chvíli nám stráže doniesli jedlo ako nám hovoril Doctore. Nebolo nič moc ale bolo stále lepšie ako to čo nám dávali v Pataviu. Po pár hodinách sa zotmelo. Spolu so Segovaxom sme sa pokúšali dorozumieť s Germánom ktorý bol s nami. Mal svetlé vlasy spletené do uzla ktorý mal na temeni. Mal modré oči a fúzy. Postavu mal vysokú, pevnú a svalnatú. Pár slov po latinsky vedel povedať no bolo toho málo. Dozvedeli sme len to že sa volá Donar. "Ich bin Donar.... ja byť Donar z Germánia." Hovoril. Spolu so Segovaxom sme sa mu predstavili až teraz ale neviem či nám vôbec rozumel. Po chvíli sa pobral do kúta a začal šomrať v tom svojom germánskom jazyku nejaké kliatby a potom sa začal modliť. Jediné slovo ktoré som mu rozumel bolo "Wotan" to bol myslím germánsky najvyšší boh Odin.
Po asi hodine sme uvideli ako naše družky Brighitu a Baricu spolu s egypťankou (tá bola exoticky krásna) vedú stráže hore. Z hora sa ozívali výkriky, smiech a... orgie. Rímska zábava. Ešte aby sme tam prišli bojovať a zomierať ako gladiátori a bolo by to pre nich dokonalé.
Hluk prestal až neskoro v noci. Barica, Brighita a egypťanka zišli dole do ciel. Celu mali hneď vedla nás ohradenú železnými mrežami. Cez mreže sme si všimli že boli poriadne zriadené a plakali. Na telách mali modriny a sestry Barica aj Brighita krvácali z lona. Egypťanka sa o nich celú noc starala aj keď ona mala na tele tiež modriny. No nekŕvacala. So Segovaxom sme sa jej spýtali na meno. "Kyra." povedala "Som zo zeme pri ústí Nílu." Potom vstala a prihovorila sa strážnikovi: "Prosím, potrebujem lieky a obväzy inak vykŕvácajú!" Strážnik sa vydal hore schodmi. Po chvíli s ním prišla otrokyňa s tetovaním. "Čo sa to tu deje?" spýtala sa. "Dievčatá, krvácajú, potrebujem pomoc." odpovedala Kyra. "Dobre, idem po masť a obväzy." povedala a odišla. Po chvíli prišla a v rukách držala malé flaščičky a obväzy. Poprosila strážnika aby otvoril celu a strážil pred ňou keby sa Kyra pokúsila o útek. Spolu tam potom Baricu a Brighitu liečili. Ja som sa do toho nerozumel tak som sa len prizeral. Kyra sa spýtala otrokyne: "Ako sa voláš? Odkiaľ pochádzaš? A čo to tetovanie?" Otrokyňa odpovedala: "Som Luna. Sama neviem z kadiaľ. A to tetovanie znamená že som nedotknutá. Je to znamenie mojej Domini. Nikto nesmie poškvrniť moju počestnosť. No teraz trochu pritlač." Povedala Kyre ktorá držala obväz na Barice. Chvílu ich ešte liečili a potom Luna odišla. Všetci sme zaspali na tvrdej zemi a dúfali že sa dožijeme rána.
