Yoonmin <story texting>

●37●

Jimin pov.

"Yoongi! Pozri čo si urobil!" zakričal Tae so slzami v očiach a vzal si Hobiho do náruče.
"Ja..ja som.." začal koktať a ublížene sa na mňa pozrel.
"Jimin volaj záchranku..prosím!"
Ani sekundu som neváhal a vytiahol mobil.

"Ja som...ja, ja..nechcel som. Čo som to.." oprel sa o stenu a pomaly skĺzol dole. Začal hystericky plakať.

"Tae, budú tu do 5 minút"
Prikývol a ďalej objímal Hobiho.
"Hyung..vnímaš ma?" snažil sa s ním komunikovať no vyzeralo to skôr ako monológ.

Prustúpil som k Yoongimu a kľakol si k nemu.
"Yoongi neplač"
"Minie!" stiahol ma k sebe a plakal mi do hrude.
"Gi prečo si to spravil.." pohladil som ho po vlasoch a tiež mi vyšla slza. Predsa len mám Hobiho rád i po tom, čo sa ma snažil pretiahnuť. Nechcem aby sa mu niečo stalo.

"Mal som v sebe strašnú zlosť no fakt som mu nechcel ublížiť. Minie nechcel som!" zovrel ma silnejšie v objatí a stále plakal.
"Bude v poriadku" pobozkal som ho na čelo a odtiahol sa od neho.

"Taehyu-"
"Nehovor na mňa" skočil mi do vety Tae.
"Ale T-"
"Jimin. Prosím nehovor na mňa. Ty ani len netušíš, čo všetko sa tu deje. Nevieš, čím všetkým  som si kvôli tebe prechádzal. Obaja nemáte ani len tušenie. Ani ťa nepoznám, len s Hobiho rozprávania."
Čo? Čo sa tu deje? Ja teraz za to môžem??

"Ja? Čo mám s tebou ja spoločné?" nadvihol som obočie a opäť sa pritúlil k Yoongimu, ktorý tento dej sledoval, bez jediného slova.

"So mnou konkrétne nič. No už pol roka mi ničíš život." ani sa na mňa neotočil. Povedal to tak chladne a stále hladkal Hoseoka po vlasoch.
"Čo prosím? Taehyung ani sa nepoznáme. Rozprávame sa teraz, asi len po druhýkrát v živote! Ak nepočítam tie zdravotné prehliadky na škole" odfrkol som a položil hlavu na Giho rameno.

Tae sa uchechtol a konečne sa na mňa pozrel.
"Zničil si mi život Jimin. Aspoň na chvíľu som si myslel, že môžem byť znovu šťastný"
"Nemám absolútne žiadne potuchy o čom to tu trepeš!"

Uchechtol sa a svoj pohľad vrátil Hobimu.
"A ako si sa sem dostal?"
Nasucho som preglgol a modlil sa, aby ma nezabil za to čo poviem.
"No ja..vedel som o čo sa bude chcieť Yoongi pokúsiť tak som sem šiel tiež. Lenže dvere boli zamknuté takže som ich vyrval z pantov.." odmlčal som sa a Taemu sa na ústach zjavil ironický úsmev a ešte ironickejší pazvuk.

"Pozri sa. Dvere si mi rozbíjať nemusel. Takže mi to zaplatíš."
"Fajn" radšej som povedal len toto. Boh vie čo by sa stalo keby som odporoval.
Ale, bože. Čo s ním teraz je? Vyzerá to, že ho to Hobiho zranenie vzalo veľmi. Veď aj mňa to vzalo! Ale nechápem ani jednému slovu čo ten človek vypustil z úst.

"Taehyung" konečne sa ozval Yoongi.
"Čo chceš?"
"O čom to tu rozprávaš?"
"Kurva keby som vedel, že ho dobiješ tak by som ťa tým autom aj zabil!! A to som sa ťa snažil obraňovať!"

"Čo si.." vyšlo mi z úst a Yoongi sa na Taeho díval ako na zjavenie.
"Ty si ma chcel zabiť?" zlomil sa mu hlas a začal plakať ešte viac.
Ja nemôžem uveriť tomu, čo Taehyung teraz vypustil z úst.

"Ale bábika neplač." uchechtol sa.
"Ja som ťa nechcel zabiť. To Hobi sa ťa snažil odohnať od Jimina. Ja mu len pomáham. Oh, ale asi sme sa mali snažiť viac. Pretože žiješ a ublížil si mu."

"Veď vy ste obaja chorí!! Mali by ste sa ísť liečiť! Veď ty si na hlavu" vykríkol Gi a postavil sa zo zeme.
"To tvoj priateľ je na hlavu, nie ja. Pokiaľ viem, ja sa nestrácam vo svojich osobnostiach ako on" uchechtol sa a ja som sa cítil ako keby ma zasiahol šíp.