Yoonmin <story texting>

●22●

Jimin pov.
"Yoongie! Yoongie! Nie Yoongie!" bežal som k nemu tak rýchlo ako som vedel. Nemôžem uveriť tomu, že som na vlastné oči videl ako ho to auto zrazilo. Ach bože! Keby som za ním bežal už skôr nemuselo sa to stať! Hneď ako som tam dobehol som sa naňho zvalil.
"Yoongie....Yoongie, prosím, nie, nie, nie!!"
Rýchlo som mu nahmatával tep. Dobre..v pohode. Žije.
"Jiminie! Čo sa- Yoongi!"
"Hobi volaj záchranku!" moje oči neprestávali opúšťať slzy.  Vzal som si Yoongiho do náručia a prezeral si celú jeho zakrvavenú tvár. Vtedy som prepukol v ešte väčší plač.
"Jiminie záchranka tu bude do 10 minút" pribehol ku mne Hobi a začal si prezerať Yoongiho. Prekvapilo ma, že neplakal. Vstal som a namieril som si to k tomu autu.

"Huh?!" zarazilo ma, že v aute nikto nesedel.
"Čo to.." stále som nechápal. Ako? To stihol újsť tak rýchlo? Znamemá to, že to bolo plánované? Niekto chce zabiť Yoongiho? Alebo ho zrazil náhodou, zľakol sa a utiekol? Achh! Toľko otázok!

Viuuviuu (lol, akože siréna sanitky xd)

"Jiminie, sanitka je tu!" zakričal na mňa Hobi a ja som okamžite pribehol k Yoongimu a skontroloval mu pulz. Striaslo ma keď som zistil, že sa mu tep spomaľuje.
Hneď sa okolo mňa začali zhromažďovať ľudia z nemocnice a brali Yoongiho do sanitky. Chcel som nastúpiť k nim no oni ma zastavili.
"Houu. Len príbuzný"
"Ale .."
"Ste rodina?" zamumlal jeden z pánov.
"Ja..ja..som jeho priateľ!" vykoktal som zo seba. Hobi sa na mňa prekvapene pozrel.
"Tak fajn. Poďte."
S úsmevom na tvári som nastúpil k nim. Hobi sa tiež chystal nastúpiť no zastavili aj jeho.
"Prosím pustite aj jeho! Naviac myslím, že tu teraz nemáme čas riešiť koho pustiť dnu a koho nie. Ide tu predasa o život!"
Povzdychli si a pustili ho.
Celú cestu som držal Yoongiho za ruku a modlil sa, aby bol v poriadku. Keď sme došli pred nemocnicu začali ho rýchlo prevážať na izbu.

"Prosím zostaňte vonku. Neskôr za vami príde lekár s výsledkami" zastavila ma pred vstupom do izby sestrička. Iba som prikývol a sadol si na stoličku, hneď vedľa dverí.
Hobi si sadol vedľa mňa a nechápavo sa na mňa pozeral.
"Čo je?"
"Prečo si povedal, že si jeho priatel?"
Huh? Toto ho akože žerie?
"Čo? Povedal som to preto aby ma pustili. Prečo ťa to tak štve?" zavrčal som.
"Neštve ma to. Len to nebola pravda"
"Prečo riešiš či to pravda bola alebo nie? Yoongi je v ohrození života a ty riešiš túto maličkosť?!" nechápavo som si ho prezeral. Hobi len pretočil očami a začal niečo robiť na mobile.

"Heej čo to- vráť mi ten mobil Jimin!" naštval sa, keď som mu mobil vytrhol z ruky.
"Ako môžeš byť taký pokojný, keď vieš, že ti možno zomiera najlepší kamarát?!"
"Jimin! Nikto tu nezomiera, ukľudni sa!"
"Prečo by som mal byť kľudný?! Veď on možno zomrie! Hobi záleží ti na ňom vôbe- AU!"ani som nedokončil vetu, len som vykríkol, pretože mi Hobi jednu vlepil. Šúchal som si líce a prepaľoval ho pohľadom.
"Prečo si to..?"
"Jimin ukľidni sa jasné?! Nikto tu nezomiera! A jasné, že mi na ňom záleží! Čo to je za otázku? Myslís si že som celý nadšený z toho, že ho prešlo auto?!" držal ma za ramená a chrlil na mňa všetky tie vety.
Nebol som schopný mu odpovedať. Stále ma prekvapovala tá facka. Ešte nikdy ma neudrel. Teda..pokial nemyslím na tie bitky zo srandy.

"A vráť mi ten mobil!" vytrhol mi ho z ruky.
No keď mi ho bral z ruky, všimol som si na displeji upozornenie na správu.
Taehyung? Také povedomé meno.. Počkať! Nie je to náhodou ten Taehyung z Yoongiho triedy? Prečo si s ním Hobi píše?

"Tak, už tu mám výsledky ohľadom pána Mina a vy ste..?" vyrušil ma z premýšľania neznámy hlas.
"Oh, Park Jimin." rýchlo som sa postavil a taktiež sa postavil aj Hobi a predstavil sa aj on.
"Tak? Ako je na tom? Aký je jeho stav? Je v poriadku??" sypal som naňho všetky možné otázky.
"Pomaly, pomaly. Na všetko vám odpoviem ale najprv sa predtavím. Som Lee Seuhyun (umm..to bolo prvé čo ma napadlo. Lol :'D ) a našťastie to nie je vážne pán Park. Bude v poriadku. Má len mierny otraz mozgu, pár škrabancov na bruchu ale nanešťastie z toho všetkého zle vyviazla ruka. Má ju zlomenú."
"Oh..a môžem..môžem ísť za ním?"
"Ste príbuzný?" Sakra. Od teraz neznášam túto vetu. Hobi išiel niečo povedať no predbehol som ho.
"Som jeho priateľ"
"V poriadku. Teraz ale spí a preberie sa až zajtra. Máte  10 minút pretože ešte musíme dokončiť pár vecí ale zajtra kľudne môžete prísť" doktor sa pousmial a pustil nás dnu.

"Oh Yoongie.." povzdychol som si keď som ho uvidel. Prišiel som k nemu a oprel sa o jeho posteľ. Spal a mal na sebe popripájané všetky možné hadičky.
"Zase si to povedal" Hobi pretočil očami a sadol si na stoličku.
"Povedal som čo?" nechápal som.
"Som jeho priateľ" citoval ma.
"Zase s tým začínaš? Aish..nemám na to náladu Hobi."
"Fajn" iba pokrčil ramenami a vytiahol mobil. Píše si snáď s Taehyungom?  Prečo si s ním začal písať?

Tieto otázky som hodil za hlavu a venoval sa Yoongimu.
"Och Yoongie... Je mi ľúto čo sa stalo. Ale uvidíš, budeš v poriadku. Zvládneme to" hladkal som ho po vlasoch a rozprával sa s ním. Teda..rozprával som naňho"
"Prečo mu to hovoríš? Veď ťa možno ani nepoučuje" uchechtol sa Hobi.
"Prečo si taký?!" vybehol som naňho.
"Aký?"
"Vyzneješ ako keby ti bolo jedno, že ho to auto zrazilo!"
"Nie je mi to jedno. Len nie som hysterka ako ty"
"Čo si to?.."
"Ale Jiminiee~ robím si srandu. Veď jasné, že sa o neho bojím" prišiel ku mne a objal ma zo zadu.
"Hoseok prestaň!" odtrhol som sa od neho keď mi začal pokládať bozky na krk.
"Aish kľud. Len som chcel aby si sa trochu uvoľnil" zasmial sa a sadol si späť na stoličku. Ja som sa zase venoval Yoongimu a hladkal ho po ruke.

"Prepáčte, ale už je čas aby ste šli. Ale môžete prísť zajtra..oh teda vlastne už dnes" prišla do izby sestrička a zasmiala sa nad tým, pretože si uvedomila, že sú 2 hodiny ráno.
Len sme prikývli a pobrali sa na odchod. Posledný raz som sa pozrel na Yoongiho a odišiel.

~
"Čo chceš jesť?" spýtal sa ma Hobi, keď sme dorazili ku mne domov.
"Nič. Ajtak je už niečo po druhej ráno. Nebudem jesť nič."
"Ako chceš." len mykol ramenami a začal sa prehrabovať v chladničke.
Ja som zatial šiel do postele. Mal by som ísť ešte do sprchy ale nechce sa mi. Dúfam, že bude Yoongi v poriadku. Ach samozrejme, že bude v poriadku doktor povedal, že to nie je vážne.
"Nevieš zaspať?"
Prevalil som sa na posteli aby som sa pozrel na Hobiho.
Len som záporne kývol hlavou.
"Posuň sa" ukázal rukou aby som sa posunul.
Trochu som sa poposunul k stene a Hobi si sadol vedľa mňa

"Prepáč, že som na teba dnes tak vybiehal, ake važne sa o Yoongiho bojím." zamumlal som.
"To je v pohode. Ja som zas nemal vyskakovať. Ale poďme už spať. Zajtra..teda vlastne už dnes, za ním zase pôjdeme" začal si ťahať kúsok mojej deky a ľahol si blízko ku mne.
"Hoseokie?"
"Hmm?"
"Môžem ísť za Yoongim sám?"
Hobi chvíľu zaváhal no nakoniec prikývol a objal ma.
"Hoseokie čo to robíš?" stuhol som keď ma objal pevnejšie a natisol sa tak na mňa celým svojim telom.
"Pssst, snažím sa ťa upokojiť" zašepkal mi do ucha a zanechal mi jemný bozk na krku.
Hah..snaží sa ma upokojiť alebo uspokojiť? To sú dve odlišné veci.

Jednou rukou mi hladil stehno a stále keď sa  dotkol môjho rozkroku povedal, že to bolo omylom. Omylom to určite nebolo keďže som jeho tvrdú hrču cítil na zadku.
Nechal som Hobiho nech si robí čo chce, ale nech mi dá potom zo svojim problémom pokoj. Vidím o čo sa snaží. Chce ma naspäť.
Prepáč Hoseokie ale Yoongie mi je prednejší.