zápalky

ľalie

,,Braček? Teba bolí brucho?"

sklenená, nádherná, drobná
tak malá, tak nevinná
čo by ona mohla chápať

,,Choď spať, bábika."

prázdny úsmev
po brade mu tečú sliny
sliny po večeri
utrie si ich do rukáva

,,Nikam nejdem!"

vždy tak tvrdohlavá
neoblomná

,,Tak poď ku mne." šepne, ,,Konečne sa ťa môžem dotknúť."

natiahne ruky
ruky od krvi
k dievčatku v dverách kúpelne

prvý krok
druhý
tretí

spadne chlapcovi do náručia
a rozosmeje sa

,,Bábika?"

,,Prosím?"

,,Sľúb mi, že ty si nikdy nevyvoláš bolesť. Ani fyzickú, ani psychickú."

,,Čo to znamená?"

,,Proste... mi to sľúb."

,,Dobre."

Lož.

,,Braček?"

,,Prosím?"

,,Ľúbiš ma?"

,,Ľúbim ťa najviac na svete. Ty si moja bábika a nikto ti neublíži."

Ani ty sama, zabudol dodať

vtiahne si ju do objatia
pod jeho rukami celkom mizne
schováva sa

niekedy musia rozprávky končiť aj takto
s dvoma srdcami na podlahe
jedno z nich mŕtve, už tak od tretej ráno
vykrvácal

úbohý papierový princ
položte na jeho hrob ľalie

odišiel si
a ona ťa tak veľmi ľúbila...

kto chce počuť príbeh
o láske
nech sa spýta vánku, pozná ho naspamäť
zašepká ho a vženie vám slzy do očí

aj nebo tú noc plakalo
nad mŕtvym anjelom
voda stekala po odkvape
dolu strechou
nevedomky zalievala
práve
tie
isté
ľalie