Prečo práve Balsano?

8. Najhoršie ešte len príde.

Luna
Ležím v tejto hnusnej nemocničnej izbe. Už sa cítim dobre, a len čo mi dotečie infúzia sa budem môcť vrátiť domov.

Do izby vošli rodičia a Matteo? Čo ten tu robí?

Mama - Zlatíčko som tak rada, že si v poriadku.
Luna - Mami mohli by ste nás nechať s Matteom chvíľu osamote?
Mama - Ako si praješ princezná.

Mama s ocom odišli a ja som Matteovi naznačila aby si sadol na stoličku, ktorá bola pri posteli.

Luna - Čo tu robíš?
Matteo - Bál som sa o teba.
Luna - Čo sa vlasne stalo?
Matteo - Ja neviem. Išiel som ti po prášky a keď som sa vrátil, vykašliavala si krv. Bola si tak zničená. A za to všetko môže len ona.
Luna - Matteo pokoj. Všetko je už v poriadku.
Matteo - Nie je Luna. Ambár sa ti musí ospravedlniť. Okamžite!
Luna - To nebude tak veľký problém...

Ukázala som na dvere, za ktorými stála Ambár. Pozvala som ju dnu.

Luna - Tak čo je Ambár? Prečo si tu?
Matteo - Tak ja už pôjdem...
Ambár - Matteo zostaň tu. Chcem aby si to počul tiež.
Matteo - Fajn...
Luna - Tak?
Ambár - Tento začiatok už Matteo počul, no ja ho potrebujem povedať aj tebe Lunita.
Luna - Tak hovor...
Ambár - Všetko sa to začalo vten deň, keď ste prišli do Rolleru. Keď som videla ako sa na teba pozerá, vedela som, že k tebe niečo cíti. A ja som si to nechcela priznať. Matteo mal byť navždy môj. Ale...

Ambár začala plakať. Chytila ma za ruku a pokračovala.

Ambár - No až teraz som si uvedomila, že to Matteo myslel vážne. Mal pravdu, keď o mne hovoril, že som pomstychtivá, zákerná a všetko ostatné. Luna on ťa naozaj miluje.
Matteo - Ambár...
Ambár - Matteo teraz nie. Áno, všetko to som urobila schválne. Podkopnutie, mail aj tie prášky vo vode. Malo ťa to len odstrašiť, možno trochu ublížiť, no ublížilo to len mne.
Luna - Ako to myslíš Ambár?
Ambár - Po tom, čo som ti dala tie prášky, prichytili ma tam moje bývalé kamarátky a ja... prišla som o ne.

Po týchto slovách sa Ambár rozplakala už úplne. Neverím, no bolo mi jej ľúto.

Luna - Ambár to som nevedela...
Ambár - Tak veľmi ľutujem, že som to urobila. Tak veľmi si prajem vrátiť čas. Napraviť všetky svoje chyby. Luna...
Luna - Áno Ambár?
Ambár - Odpustíš mi to niekedy?
Luna - Ja som ti už odpustila.

Po týchto mojich slovách mi akurát dokvapkala infúzia a ja som mohla ísť domov.

Po príchode som hneď išla do svojej izby. Tam som si ľahla a zaspala. Zobudila som sa až ráno. Škola! Sakra!!!

Rýchlo som sa postavila z postele. Uvidela som všade hviezdičky. Potom som schmatla školskú tašku a nahádzala som do nej potrebné učebnice.

Zbehla som dole do kuchyne. Dnes absolutne nič nestíham.

Mama - Luna! Kde toľko trčíš?
Luna - Mami ja som zaspala.
Mama - No tak švihaj! Inak zameškáš školu. Matteo ťa už čaká.
Luna - Sakra! Matteo...

Začala som úplne chaosiť. Nič neviem nájsť. A akurát v tom zbadám vo dverách stáť Mattea. Drží moju tašku a všetky veci, ktoré hľadám.

Matteo - No tak poď. Lebo nechcem meškať do školy.
Luna - Už idem...

Už som sa zľakla, že som všetko stratila. Ale mal to on. Zobrala som si veci a bežala som do auta.

Pred školou nás už čakala Nina a Gastón. A keďže akurát zazvonilo, museli sme ísť do triedy.

Po škole sme sa všetci spolu zhodli, že si pôjdeme zakorčuľovať do Jam&Roller.

Matteo - Mali by sme popracovať na našej spoločnej piesni.
Luna - No to teda mali. Máš nejaký nápad?
Matteo - Mám. Nedávno som napísal jednu melódiu a myslím, že by sa nám mohla hodiť.
Luna - A kedy mi ju zaspievaš?
Matteo - Napríklad dnes, keď prídeme z Rolleru. Čo ty na to?
Luna - Platí.

V Rolleri som si prezula korčule a išla som si trochu zakorčuľovať. No keď som prišla na plochu, v hlave som pocítila ostú bodavú bolesť. Rýchlo som sa chytila zábradlia a snažila som sa to predýchať. Nikto tu však nebol.

Bolesť mi stále neustupovala, no ja som potrebovala trénovať. Sprevádzaná veľkou bolesťou som sa postavila nanohy. Moje korčule sa rozbehli a ja som sa už zase niesla na ploche. Všetky tie kroky, skoky ale aj otočky mi prišli strašne ťažké. Nedokázala som vyskočiť. Všetko sa mi motalo.

Bolo mi divné, že tu ešte stále nikto nie je. No svoje rozhodnutie som okamžite oľutovala. Hneď ako sa objavil na ploche Matteo všetko sa to zhoršilo.

Matteo - Ideme skúšať?
Luna - Jasné...

Posnažila som sa usmiať aj cez tú bolesť. Moje telo ma celé bolelo a už som to prestávala ovládať. Tie kroky, skoky a otočky som už vášne nezvládala.

Obraz začal tmavnúť práve vtedy, keď som mala skočiť ten najnáročnejší skok. Pozrela som sa Matteovi do očí.

Luna - Prepáč mi to...

Povedala som a všade bolo temno. Čierna prázdnota bola tak veľká, že z nej nebolo úniku. A uprostred tej čiernej prázdnoty som stála ja.

Videla som ho ako nado mnou stojí. Potom si kľakol a snažil sa ma prebrať. Mykal mnou, fackoval ma, no ja som sa aj tak nepreberala. Kričal...

Matteo - No tak Luna... toto mi nerob... preber sa... prosím!

Slzy sa mu začali kotúľať po tvári. No a potom sem pribehli Nina a Gastón. Nina hneď bežala ku mne.

Nina - Luna... prosím preber sa...!

Nina strašne plakala a Matteo? Matteo už držal telefón a vytáčal nejaké číslo. O chvíľu povedal.

Matteo - Mónica? Luna skolabovala v Rolleri. Už sme zavolali sanitku, ale chcel som vám to povedať... ...Nie, to nebude nutné...

Ku mne prišla Tamara. No zrazu všetko zmyzlo. V čiernej prázdnote sa začali objavovať všetky moje spomienky, zážitky, celý môj život. Naposledy som počula hlasy Niny, Mattea, Gastóna. Všetci plakali a Nina už dokonca nedokázala prestať plakať. Matteo s Gastónom sa ju snažili upokojiť, no ona bola tak veľmi v šoku, že ju nikto nedokázal upokojiť. Bolo mi jej tak ľúto.

Predo mnou sa zjavilo svetlo ale ja som nebola schopná odísť. Nechať tu všetkých. Dúfala som v zázrak. S myšlienkou na pokojný život a prosbou o prebudenie som začala kráčať do bieleho svetla. Po chvíli ma celé pohltilo a ja som čakala, čo sa stane.

Takže ďalšia časť. Musím sa priznať, že pri písaní tohto konca mi vypadlo pár slzičiek. Dúfam, že sa vám páči.

Do com. mi môžete napísať ako by to mohlo pokračovať.