Prečo práve Balsano?

17. Koncert

Matteo
Ten klip si púšťam stále dookola. A asi chcete vedieť, čo bolo na konci toho klipu. Bolo tam venovanie: ,,Túto pieseň venujem osobe, na ktorú nikdy nezabudnem, ktorú stále milujem a vďaka ktorej som sa na dva týždne zavrela do nahrávacieho štúdia a vtichosti tvorila pieseň. Dúfam, že tento klip uvidíš a pochopíš ako veľmi ťa milujem LÁSKA..."

A potom tam bolo niečo, čo ma totálne šokovalo: ,,A ešte niečo... uvedomila som si, že som urobila veľkú chybu a preto UKONČUJEM kariéru. Posledný koncert, na ktorom ma uvidíte bude na konci polroka s kapelou Roller Band."

Luna mi venovala pieseň? Dnes si ju púštam už asi piaty krát. Rozhodol som sa Luna napísať sms:

Matteo - Myslíš si, že by to medzi nami mohlo znovu fungovať?
Luna - Neviem, ako to cítiš ty, ale ja cítim, že áno.

Už som to dlhšie nevydržal a chcel som Lunu počuť. Vytočil som jej číslo a ona to po chvíli zdvihla.

Luna - Matteo mohli by sme zabudnúť na všetko, čo sa medzi nami stalo?
Matteo - Ak mi odpustíš to, že som sa s tebou rozišiel... ale to asi ne...
Luna - Odpúšťam ti to Matteo. Obaja sme urobili chyby. Teraz začneme s čistými štítmi.
Matteo - Ďakujem...

Potom sa pri Lune ozval nejaký prísny hlas a ona to musela zrušiť. Ja som sa teda dal do učenia. Tak veľmi ju chcem počuť spievať.

Teraz som už len odpočítaval sekundy. Sekundy, ktoré sa neskutočne vliekli.

No napokon nastal deň, kedy som ukorčil školu a mohol som ísť domov. Za mojou Lunou. To by ale nebolo ono, keby sa nevyskytli nejaké problémy.

Prichádzam na letisko. A môj let má hodinové meškanie? No tak nič. Sadol som si do wifi zóny v kaviarni. Objednal som si jeden milkshake a zapol som skype. Hneď som zavolal Lune.

Matteo - Ahoj. Tak ako to vyzerá v Rolleri?
Luna - Už sú tu prípravy vo veľkom prúde.
Matteo - To je super...
Luna - Matteo... deje sa niečo? Si nejaký smutný.
Matteo - Luna je tu malá možnosť, že nestihnem prísť na koncert.
Luna - Ale... prečo?
Matteo - Moje lietadlo má už teraz hodinové meškanie. Bojím sa, že to nestihnem.
Luna - Matteo ty to stihneš... ja tomu verím.
Matteo - Musím si ísť ešte niečo zariadiť. Keby bol nejaký problém, tak ti zavolám.

Tak toto je na mňa príliš. Luna je tak šťastná, no ja na ten koncert nestíham prísť. Bojím sa, ako to vezme.

Môj let mešká už dve hodiny a je možné, že ho úplne zrušia. V každom prípade je už stopercentné, že ten Lunin koncert nestihnem. Zlomí jej to srdce. A presne to sa nemalo stať.

Zapínam skype a vytáčam Lunu. Je aktívna, ale nezdvihla to. Prečo??! No ja sa nevzdávam a skúšam to znova. A znova! A znova... Po mojom asi dvadsiatom pokuse sa Luna odpojila. Moja nádej na spojenie zmyzla.

Sedím tu už hodinu. Luna sa medzi tým pár krát pripojila, no hovor aj tak nezdvihla. Bojím sa a hlavne neviem pochopiť, prečo to robí. Prečo ma schválne odmieta.

No v tom mi od nej prišla správa : ,,Matteo viem, že na ten koncert neprídeš. Asi vieš ako veľmi to bolí. No za meškanie lietadla nemôžeš. Ja sa už psychicky pripravujem na koncert. Preto ti to nedvíham."

Ale ako to mohla vedieť? Všetko sa mi rúti. Nič už nie je ako má byť. Čo ak som o ňu zase prišiel?

Po ďalšej hodine nekonečneho čakania a zožierania od môjho svedomia som sa konečne dočkal. Akurát si sadám do lietadla na svoje sedadlo. Ako vždy je to sedadla pri okne.

Pozriem sa von na letisko a vtedy si spomeniem na ňu. Na moju Lunu. Na náš prvý let, keď bola tak smutná. V ten deň som mal jediný cieľ. A to bolo Vyčariť jej úsmev na tvári. Už vtedy som vedel, že my dvaja sme si súdení.

Väčšinu letu som prespal. No keď som sa zobudil v hlave mi neskutočne trešťalo. Kúpil som si minerálku a napil som sa. Po nejakom čase tá bolesť ustúpila.

No s bolesťou nebol koniec. Tento raz myslím ale psychickú bolesť. Asi mi neuveríte, ale túto moju psychickú bolesť vyvolal práve nápis na letisku. Nápis na letisku, ktorý pre mňa pred rokom znamenal nádej na nový, a hlavne lepší život. Hlavne keď som si so sebou doviezol Lunu.

No teraz nápis Buenos Aires vo mne budí bolesť. Sklamanie so seba samého. Tak príšerne ma to ničí. No hlavne ma ničí to, že som sklamal osobu, na ktorej mi tak veľmi záleží. Luna sa spoliehala na mňa, na to, že ju prídem podporiť, no ja som neprišiel.

Vystupujem z lietadla a smerujem si to k pásu na batožinu. Ani tu sa neubránim spomienkam. Tá spomienka je tak bolestivá. Bolí ma spomýnať na to, ako bola Luna smutná. Ja som ju nedokázala upokojiť, nedokázal som ju utešiť. Nedokázal som vtedy nič. Ona tu len stála, plakala a ja som bol ako v tranze. No a ani teraz tomu nie je inak. Našťastie som sa prebral keď vychádzal môj kufor. Opatrne som ho postavil na kolieska a ťahal za sebou.

Vonku som si zavolal taxi a čakal som, kedy príde auto. Tie chvíle sú tak nekonečné.

Nakoniec po asi štvrťhodinovom čakaní som nasadol do auta a zadal som mu adresu.

Šovér - Kam to bude?
Matteo - Vila Balsano poprosím.
Šofér - Vila Balsano?
Matteo - Áno. Čo sa vám nezdá?
Šofér - Do vily Balsano sme už pol roka nikoho neviezli.

Napokon šofér prestal otravovať a naštartoval motor. Z ubiehajúcimi kilometrami moje vnútro ešte viac krvácalo. Až som to nevydržal a z mojich očí začali tiecť slzy. Moja nálada je hlboko pod bodom mrazu.

Ani to netrvalo dlho a bol som pred vilou. Zazvonil som na zvonček a dvere otvorila Mónica.

Mónica - Jeee... ahoj Matteo. Juna je...
Matteo - Ja viem.
Mónica - Poď dnu a povedz mi, čo ti mám uvariť.
Matteo - Nebudem jesť... necítim sa s tej cesty nejako dobre.
Mónica - Dobre. Keby si niečo potreboval, tak stačí zavolať.
Matteo - Ďakujem...

Zobral som svoj kufor a išiel som do izby. Zapol som si hudbu a ešte viac som si začal uvedomovať, čo sa vlasne stalo. Bolo mi z toho nanič!

Takže pomaly ale isto sa blížime ku koncu. Ako sa vám páči dnešná kapitola?