Prečo práve Balsano?

13. Letisko

Matteo
Luna mi hru na urazeného zožrala aj s navyjákom. Dúfam len, že to potom pochopí.

Čakal som, že za mnou príde do izby, no ona neprišla. A tak som sa rozhodol ísť za ňou ja. No keď som otvoril dvere na jej izbe, svetlo bolo zhasnuté. Na stolíku svietila lampa a ožarovala biely papier. Keď som prišiel bližšie, zistil som, že je to nejaký odkaz. A ten znel: ,,Prepáč mi Matteo. Zničila som ti život a preto musím odísť preč. Ak si na mňa spomenieš, spomýnaj len na to dobré. A keď sa pozrieš na môj medailón, pamätaj, že som ťa mala rada.''

Na stole bol položený Lunin medailón. Sakra! Medailón? Veď ten medailón nosí stále. Okamžite som našiel mobil a dúfal so, že ma Luna poslúchla.

Chvíľu to zvonilo a potom sa ozval Lunin uplakaný hlas.

Luna - Takže odkaz si našiel. A teraz ti zostáva splniť poslednú úlohu. Už nikdy mi nesmieš zavolať.
Matteo - ...
Luna - Matteo si tam?
Matteo - ...
Luna - Matteo!
Matteo - Luna pred tým než to zložíš mi dovoľ povedať asi len to, že som sa na teba naozaj nenahneval. Tak veľmi som bol zaslepený tým, že mám odísť. Nevšímal som si, že nie si v poriadku.
Luna - Bol to naozaj zlý žart!
Matteo - Prepáč mi to Luna.
Luna - ...
Matteo - Luna!
Luna - Som tu...
Matteo - Kde si?
Luna - Ja neviem. Je tu nejaký most a strašne prudká rieka.
Matteo - Nájdem ťa. Len zostaň tam kde si...
Luna - Ja sa bojím Matteo.
Matteo - O chvíľu už budeme spolu Luna. Všetko bude vporiadku.

Musím ju nájsť. Vonku je už tma a Luniny rodičia o chvíľu zistia, že Luna nie je doma.

Podľa opisu viem presne kam mám ísť. To miesto poznám veľmi dobre.

Keď som tam prišiel, Luna ma pevne objala.

Luna - Som tak šťastná, že sa na mňa nehneváš.
Matteo - Luna ja... prepáč.
Luna - Začo?
Matteo - Že som na teba tak prehnane reagoval za ten Oxford.
Luna - Ale ani ja som to nemala robiť za tvojim chrbtom.
Matteo - Dobre, ale už mysíme ísť domov.

Keď sme prišli do vily, povedali sme, že sme sa boli korčuľovať. Potom sme presťahovali Lunu do vedľajšej izby.

Luna - Matteo ako to medzi nami bude keď odídeš?
Matteo - Neviem, ale láska nepozná vzdialenosť.
Luna - Metteo ja ťa nechcem stratiť. Vždy si tu bol pre mňa. Aj vtedy, keď som to najviac potrebovala.
Matteo - A vždy tu pre teba aj budem. Nech budeš potrebovať čokoľvek.
Luna - Ďakujem.
Matteo - To je najmenšie, čo môžem pre svoju princeznú urobiť.
Luna - Pšššt Matteo. Rodičia to zatiaľ nemusia vedieť!
Mónica - Ehm... Čo nemáme vedieť?
Luna - Jeee... ahoj mami.
Mónica - Tak už mi povieš, čo nemáme vedieť?
Luna - No... ja... len, že... no...
Mónica - Luna!
Luna - No dobre. Nemali ste vedieť, že som sa už presťahovala do izby vedľa Mattea.
Mónica - Len to?
Luna - Áno mami.
Mónica - Si si istá, že mi nechcete povedať aj niečo iné?
Luna - Určite nie mami.
Mónica - Dobre.

Po tom, čo odišla Mónica sa Luna trošku upokojila. No ja som neprestal dobiedzať.

Matteo - Nemyslíš, že už je načase im to povedať?
Luna - Nie Matteo!
Matteo - Vieš, že bude horšie keď sa to dozvedia tak, že nás uvidia.
Luna - Som si toho vedomá Matteo. Ale ešte nie som pripravená im to povedať. Daj mi ešte čas.
Matteo - No dobre. Ale nie dlho.
Luna - Ďakujem. Sľubujem, že to už dlho nepotrvá.

Po tomto našom rozhovore sme každý zaliezli do svojej izby a išli sme spať. No ja som nedokázal zaspať. Stále som musel myslieť na Lunu. Na tú Lunu, ktorú mi zoberie cesta na Oxford.

Z mojich myšlienok ma vytrhol dievčenký piskot. Okamžite som vbehol do Luninej izby. Sedela na posteli a v očiach mala slzy.

Matteo - Luna, si v poriadku? Čo sa stalo?
Luna - To... tá... postava... v sne.
Matteo - Luna upokoj sa. Bol to len sen. Som tu s tebou.
Luna - Ale ten sen bol tak živý. Boli sme tam obaja. Potom zaznela pieseň a ty si zmyzol. Namiesto teba sa objavila nejaká postava, ktorá ma začala dusiť.
Matteo - Ľahni si a spi. Budem tu, kým nezaspíš. A keby sa čokoľvek stalo, budem hneď vedľa.
Luna - Dobre Matteo.

Začal som sa o Lunu báť. Ako ju tu budem môcť nechať? Keď zaspala, presunul som sa naspäť do svojej izby.

Zavrel som oči a pri myšlienkach na Lunu som zaspal.

Do Luny som bol deň za dňom viac zamilovaný. Po nejakom čase sa rodičom rozhodla povedať, čo ku mne cíti a oni bola šťastný. Obaja sme si navzájom prejavovali našu lásku. No ako čas plynul, obaja sme vedeli, že príde deň, kedy si zbalím kufre a odídem študovať na Oxford. A ten deň práve nastal.

Balím si kufre a Luna sedí na mojej posteli. Nálada v tejto izbe je dnes hlboko pod podom mrazu. Ani sa nedivím. Odchádzam a prídem až o pol roka. Pol roka nebudem vidieť Lunu živú a zdravú. Tak strašne mi bude chýbať.

Nasadám do auta a Luna ide so mnou. Jej otec nás vezie na letisko. V aute vládne ticho.

Na letisku je čulý ruch. Všetci akoby nevedeli zastaviť. Pozerám sa na Lunu. Naše oči sa stretli a okolitý svet akoby utíchol. Vnímal som len jej oči, jej pery a jej slzy, ktoré sa začali pomaly kotúľať po jej tvári.

Matteo - Neplač Luna. Ja sa o pol roka vrátim. Ty sa sústreď na dnešný Open.
Luna - Ja tam bez teba nepôjdem Matteo. Ja...
Matteo - Luna ty tam pôjdeš. Ja verím, že to dokážeš a otvoria sa ti tak dvere do nového sveta. Do hudobného sveta, v ktorom si vybuduješ úspešnú kariéru.
Luna - Matteo milujem ťa.
Matteo - Ja teba viac Luna. Každý deň si budeme volať alebo písať.

Oznámili môj let a ja som sa naposledy pozrel na Lunu.

Matteo - Navždy budeš moja Luna...

Naše pery sa spojili. Tento moment bol tak veľmi špeciálny. Tak veľmi iný. Naša láska bola hlbšia než kedykoľvek pred tým. Tak veľmi mi bude chýbať.

Beriem si kufre, ktoré mi odbavia. Vstupujem do lietadla a mojim slzám nechávam voľný priebeh. Ako to bez Luny pol roka vydržím?

Takze po dlhej... naozaj dlhej dobe tu máme novú časť. Akurát cestujeme na školský výlet, tak využívam posledné minúty dát na Slovensku. Dúfam, že sa vám časť páči.