Prečo práve Balsano?

11. Záveť

Luna
Nikdy som Matteo nevidela tak smutného. Len sme sa tam objímali a utápali sme sa v slzách.

Luna - Všetko bude v poriadku. A ja ti pomôžem.
Matteo - Ďakujem Luna

Potom sme išli domov. Keď sme prišli do vily, Matteo dal mojej mame ten list.

Hneď ako si ho prečítala, sa smutne pozrela na Mattea...

Mónica - Veľmi ma to mrzí Matteo.
Matteo - Čo je v tom liste?
Mónica - Je tam nejaká hádanka, ktorá ťa privedie k záveti a pár informácií pre mňa.
Matteo - A aká je to hádanka?
Mónica - To, čo som pred tebou ukrýval, sa teraz stane miestom, kde sa ti všetky kúsky skladačky spoja do celého obrazu.
Matteo - Izba mojej matky... Vždy som tam mal zakázané chodiť. No teraz prišiel čas, pozrieť sa pravde do očí.

Matteo ma zobral za ruku a ťahal ma kdesi do podkrovia.

Luna - Kam ma to vedieš Matteo?
Matteo - Chcem aby si pri zistení pravdy bola so mnou.
Luna - Tak dobre.

Išli sme po strmých schodoch, až sme zastali pred jemne, do pastelova ladenými dverami zdobenými kvetmi.

Cítila som sa ako v rozprávke. Matteo z vrecka vytiahol kľúč a ja som čakala, čo sa stane. Otočil kľúčom raz, druhý raz a v dverách niečo zaprašťalo.

Matteo chytil kľučku a dvere vŕzgavo otvoril. Pred nami bola obrovsky priestranná izba. Vošli sme dnu a Matteo stratil reč. Bolo tu veľa výstrižkov z novín zarámovaných v skle. No najviac ma upútal výstrižok s nápisom: ,,Jej smrť zasiahla celý svet.'' A tam bola fotka jeho mami na korčuliach.

Luna - Matteo pozri!
Matteo - Ano?
Luna - To je tvoja mama?
Matteo - Ona kedysi korčuľovala?

Matteo zvesil obraz a spolu sme si sadli na gauč, ktorý bol v izbe. Matteo začal nahlas čítať.

Matteo - Mia Balsano zahynula pri tréningu na celosvetovú súťaž. Nik nevie, čo sa v ten osudný deň stalo. No všetci vieme, že smrť tejto korčuliarskej ikony zasiahne celý svet. Celá jej rodina smúti a nedokáže sa s touto stratou vyrovnať. Svet stratil jeho najlepšiu korčuliarku.
Luna - ...
Matteo - Tak preto ma otec nechcel nechať korčuľovať.
Luna - Bál sa, že stratí aj teba.
Matteo - Ale kde má byť tá záveť?
Luna - Matteo nevieš, kde sa vaši spoznali?
Matteo - Myslím, že v Paríži.
Luna - Pozri, na tomto obraze je Paríž.

Chytila som obraz za okraj a našla som nejaké tlačítko. Stlačila som ho a obraz sa otvoril. Tam bol otvor, kde bola záveť. Matteo ju zobral a začal si ju čítať.

Matteo - Všetko je moje.
Luna - Tak to je super.
Matteo - To nie je super Luna! Teraz mám veľa záväskov a budem musieť stále cestovať. Budem musieť opustiť kamarátov, budem musieť opustiť teba LUNA!
Luna - Prečo si tak zvýraznil moje meno?
Matteo - Nemám prečo chodiť okolo horúcej kaše. Hneď keď som ťa prvý deň videl v Cancune. Už vtedy som vedel, že medzi nami niečo vznikne. Hneď pri prvom pohľade niečo v mojom vnútri začalo hriať. A v ten deň, keď som bol s tebou sám v izbe vedľa tvojej. Keď som ťa chytil za ruky, môj tep sa zvýšil. Luna ja som sa do teba zamiloval, hneď ako som ťa prvý krát uvidel.
Luna - A prečo si mi to vtedy nepovedal?
Matteo - Môj otec...
Luna - Čo ma s tvojou láskou ku mne spoločné tvoj otec?
Matteo - On by nikdy nedovolil, aby som bol s niekym ako si ty. Nikdy by sa nezmieril s tým, že by som bol s niekym, kto je z nižšej vrstvy.
Luna - Matteo...
Matteo - Vieš, aké ťažké to bolo? Aké ťažké bolo bývať pod jednou strechou s osobou, do ktorej som zamilovaný?
Luna - Zamilovaný?
Matteo - Luna ja už nemám čo skrývať. Milujem ťa, no teraz je to už jedno. Odídem preč a ty ma už neuvidíš.
Luna - Matteo ja... ťa tiež milujem. Od prvej chvíle som vedela, že medzi nami je spojenie.

Matteo sa mi pozrel do očí a ja som sa v tých jeho stratila. Nenápadne sme sa začali približovať. Jeho dych sa začal pribličovať a rýchlosť môjho tepu prudko rástla.

Jeho dych sa odrážal od mojch pier a ja som čakala na ten moment. Matteo spojil naše pery a ja som začala spolupracovať.

Ten pocit sa ani nedá opýsať. Cítite také nesmierne teplo na srdci. Cítite lásku, ktorou vzplanulo vaše doteraz kamenné srdce. Cítite, že konečne vaša láska má smer a dôvod.

Oddelili sme sa a Matteo sa na mňa zdesene pozrel.

Matteo - Prepáč, ale... ja nemôžem.
Luna - Prečo?
Matteo - O chvíľu odídem študovať na Oxford a ty tu zostaneš sama.
Luna - Matteo nehľadaj dôvody, prečo nemôžme byť spolu. Tých nájdeš milióny. Hľadaj radšej dôvody a situácie, prečo by sme mali byť spolu.
Matteo - Luna...
Luna - Matteo žiadne výhovorky. Rozhodni sa, čo cheš robiť, inak...

Nedokázala som to dopovedať, pretože si ma Matteo k sebe znovu pritiahol a spojil naše pery. Už som viac slov nepotrebovala. Ten bosk hovorí za všetko.

Odtiahli sme sa od seba a medzi nami vládlo ticho. Tak husté, že by sa dalo krájať. Pozerali sme si navzájom do očí a nepadlo ani slovo.

Matteo - Milujem ťa, no nemôžem byť s tebou.
Luna - Matteo prečo sa brániš citom?
Matteo - Pretože moja budúcnosť už je naplánovaná a ty v nej neexistuješ!

Potom som sa postavila a vyšla som von z izby. Slzy sa mi spustili z očí a kotúľali sa po mojej bledej tvári.

Doľahla na mňa únava a urobilo sa mi mdlo. Počula som tlkot svojho srdca a moje dýchanie sa každou sekundou zrýchľovalo. Otočila som hlavu a tam bol Matteo. Ten jeho výraz ma desil.

Luna - Vypadni!
Matteo - Prepáč mi to. Nemyslel som to tak.
Luna - Povedala som, vypadni! Už ťa nechcem dnes vidieť. Si IDIOT!

Môj dych sťažel a pripomínal skôr odfukovanie parnej lokomotívy.

Matteo - Luna, je ti niečo?
Luna - Nič!
Matteo - Pravdu?
Luna - Len mi je trošku mdlo.
Matteo - Tu máš vodu.
Luna - Nechaj ma!
Matteo - Len ti chcem pomôcť Luna.
Luna - Pomôcť? Ničím čo robíš mi nepomáhaš!
Matteo - Upokoj sa.
Luna - Neupokojím sa! A teraz vypadni!

Moje slzy sa predrali von. Môj organizmus to vzdal. Chvíľu som videla temno, cítila som Matteove ruky, ktoré ma niesli preč. Potom už len tma.

Tak čo si myslíte, že sa stane? A čo si myslíte o Matteovom správaní?