Náš vianočný príbeh

🎄 muffincek 🎄

II.

Tristo eur som pre Gulina nenašiel. Povedal som mu, čo sa stalo, a on ma uistil, že on peniaze nepotrebuje. Čiže to skončilo tak, že som sa s ním o tých tristo eur delil. Blcháča som musel nechať v dedine. Stará sa o neho Gulinova rodina, no už mi aj za ním trochu smutno je, aj keď by som to nikdy nepriznal na verejnosti.

A teraz sedíme na stanici a čakáme na vlak do Bratislavy. Veľa ľudí hovorí, že je špinavá a fakt na dve veci. Ale Gulino nie. On mi tu o Bratislave básni jedna radosť. A možno má pravdu.

Ľudia teraz na ňu nadávajú už len preto, lebo je to Bratislava, a to tam určite nikdy ani neboli. A možno aj boli, no mali tie svoje najnovšie mobilné telefóny a odmietali od nich odtrhnúť zrak. A potom je Bratislava kvôli nim tiež škaredá. Keď tam príde normálny človek, cudzinec či cestovateľ, namiesto toho, aby videl usmievavých ľudí, vidí iba robotov, ktorí už nemajú svoj život. Život ide do sračiek.

Vlak príde na stanicu s neskutočným hlukom. Gulino schmatne svoju kapsičku a už sa tlačí do dverí vlaku a ja idem za ním. Sedí v kupéčku s fakt zaujímavými ľuďmi. Pri dverách je jedno voľné miesto, na ktorom zatiaľ nikto nemá miestenku. Však uvidíme, kebyže sem niekto prišiel, postojím.

Pri okne sedí stará pani a oproti nej sedí pravdepodobne jej manžel. Nazvime ich Mária a Stano. Práve teraz mu podáva sušené jablko, no Stano odmieta. Mária ho prebodáva pohľadom a hovorí: „Nerob scény a jedz," a on poslúchne, lebo sa jej bojí. Aspoň že ja ženu nemám, sušené ovocie nemám rád.

Na stredných miestach sedí Gulino a oproti nemu sedí chalan v jeho veku, ale je to jeho úplný opak.

Gulino sa obzerá po kupéčku, zatiaľ čo - nazvime ho Filip - má slúchadlá na ušiach, cez ktoré je počuť skoro všetko. To, čo počúva, je otrasné a vôbec tomu nerozumiem, keďže po anglicky ani po inom jazyku som sa nikdy nenaučil rozprávať. Ale už tá melódia je strašná. Och.

Mám rád klasiku.

Nakoniec sedím pri dverách ja a predo mnou sedí žena, ktorá sa pozerá do papierov. Vyzerá ako tá žena, ktorá má za sebou veľa, no vyzerá na tridsaťpäť a má tých štyridsať. Také mám rád.

Je zahĺbená do tých papierov a mračí sa na ne.

Mám chuť sa jej spýtať, čo sa učí. Ale to by som porušil moju prirodzenosť. Niekto v hlave ma nabáda, aby som sa jej to spýtal. Sedíme predsa v kupéčku, lebo mi niekto poslal list s lístkami na vlak, tristo eurami a poslal ma do Bratislavy.

Čo sa učíte? Moc osobné. Ehm.. bez toho ehm, musíš si byť sebou istý.

„Prepáčte, že vyrušujem, ale, ehm, ak sa smiem spýtať, čo sa učíte?"

Žena zdvihne zrak a usmeje sa na mňa. Podá mi papiere, na ktorých sú slová, ktorým nerozumiem, a obrázky, ktoré sú na moju primitívnu hlavu až moc ťažké na porozumenie.

„Študujem fyzioterapiu, je to zabíjačka." Ešte chvíľu to pozorujem a dúfam, že to pochopím, no radšej jej podám tie papiere a chytím sa za čelo. Žena sa začne smiať a popri tom odloží papiere. Ona sa so mnou chce rozprávať.

„Som Agáta," podá mi ruku. Stisnem ju a aj ja sa predstavím.

„Čo robíte vy, Július?"

„Pracoval som ako poštár u nás v dedine. Vy? Teda, okrem študovania tohto tu," zachichocem sa.

„Vyštudovala som VŠMÚ, odbor filmová scenáristika a dramaturgia. No, nejako to nevyšlo, tak som sa dala na toto," ukáže na tašku, v ktorej má tie papiere. „A fakt na to nemám hlavu. Som dušou umelec."