Náš vianočný príbeh

❄ misipastulkova ❄

III.

„No tak, daj mi ten list!" kričím na Gulina, ktorý očividne považuje za veľmi vtipné behať po celom vozni s osudným listom určujúcim náš ďalší cieľ. Z ničoho nič sa zodvihol zo sedadla a chcel sa so mnou hrať na naháňačku.

„Chyť ma, chyť ma, najprv ma musíš chytiť!"

Pripomína mi to moje školské časy. Pred očami mám spolužiaka Joža utekajúceho po celej triede s mojimi okuliarmi v ruke. A ja, ja nevidím absolútne nič, jednak kvôli chýbajúcim okuliarom a jednak kvôli slzám hanby, len pokorne stojím pri svojej lavici neodvážiac sa od strachu ani pípnuť. Cítim hnev, cítim obrovský hnev a najradšej by som ho poriadne prefackal, avšak strach mi to nedovoľuje a navyše viem, že to nie je v rámci mojich fyzických možností.

Potrasiem hlavou a snažím sa zahnať nepríjemné spomienky tam, kam patria. Opäť som tu, v dvadsiatom prvom storočí vo vlaku s na hlavu padnutým Gulinom a nadávajúcimi babkami, ktoré nemajú nič lepšie na práci, ako mrmlať si čosi popod nos o nevychovaných deťoch a vplyve americkej kultúry na ich výchovu. Čo viac si priať.

Nakoniec Gulina nejakou ľsťou chytím a vytrhnem mu obálku z ruky. Sadnem si na miesto a pustím sa do čítania.

Nazdar, Julo!

Ak čítaš tento list, znamená to, že už sedíš v rýchliku smerom do Trenčína, kde vystúpiš. Teší ma, že ťa toto cestovanie baví! V reštaurácii Pod hradom ťa čaká chutný a výdatný obed, môžeš ju nájsť na Matúšovej ulici. Vlastní ju môj priateľ, tak sa chovaj slušne, aby si ma nestrápnil, haha. On ti následne dá ďalšiu obálku s tajomným listom, aby si vedel, ako ďalej.

PS: Majú dobré dezerty!

Dobrú chuť!

Ja som z toho jeleň, je to žena alebo muž? A ako je možné, že o mne toľko vie? Kútikom oka zazriem moje staré husle a povzdychnem si. Frustruje ma, že ten človek vidí do hlbín mojej duše, kým ja ani netuším jeho pohlavie.

Poskladám list, vložím si ho do vnútorného vrecka bundy a jemne sa nakloním k žene sediacej oproti.

„Prosím vás, ehm, kedy budeme v Trenčíne?" nesmelo sa spýtam a v momente, keď zdvihne hlavu, ju spoznám.

„Á, Július, ste to vy?" pousmeje sa študentka fyzioterapie. „Budeme tam už každú chvíľu, nemajte strach."

Potichu zamrmlem akési poďakovanie, avšak po chvíli sa znovu ozvem: „Ako je možné, že sa znovu stretávame? Nehnevajte sa, ale príde mi to ako príliš veľká náhoda, aby ňou naozaj bola."

„Neviem, tiež sa mi to zdá nepravdepodobné, no viem, že to tak má byť. Verím na predurčený osud."

Ďalej sa rozprávame o rôznych nepodstatných veciach a čas nám pomaly, ale isto ubieha, a ani sa nenazdám, je čas vystúpiť. Zobudím spiaceho Gulina a, kdesi v hĺbke duše dúfajúc, že ju ešte niekedy stretnem, sa rozlúčim s Agátou.

Na stanici sa spýtam postaršieho pána na polohu danej reštaurácie. Netrpezlivo mi vysvetlí cestu a mne ostáva len dúfať, že nezablúdime.

❄

„Týmto mi teda veľmi nepomáhaš, Gulino," poviem zatrpknuto a zamračím sa. Už krásnu polhodinu sa túlame úzkymi trenčianskymi uličkami a na žiadnu Matúšovu ulicu sme nenatrafili. Medzitým mi tu začal Gulino pišťať, že ho bolia nohy a že sa mu už nechce chodiť.

„Ale keď ja chcem palacinkyyy," zatiahne a smutne posmrkne.

„Keď to nájdeme, objednám ti obrovskú porciu palaciniek, dohoda?"