Náš vianočný príbeh

❄ Cissi6 ❄

Milí ľudia, prípadne utajení čarodejníci a podobné bytosti, vítam vás pri pokračovaní nášho vianočného príbehu. Nie, nezabudli sme naň a pokiaľ škola dovolí, budeme v ňom pokračovať aj tento rok :D. Prvá adventná nedeľa je za nami, najvyšší čas začať. Kto by mal záujem sa tento rok pridať, stačí len napísať :).

V.

Auto uháňalo po úzkej ceste, ktorá sa hadila pomedzi zasnežené polia ako rieka z detského obrázka. Do okien nám spredu i zo strán bičovali vločky veľkosti žuvačiek. Počasie konečne začalo pripomínať zimu - nie že by som z toho bol nejako nadšený. Zato Gulino, ten sa neustále vrtel a obracal hlavu za každým bielym stromom. Ja som sa v sedadle ani nepohol. Na to bolo príliš pohodlné.

Steve, náš dočasný šofér, - taký pánko, akých vidno vo všetkých detektívnych filmoch, ktoré som nikdy nepozeral -, sa za ním občas obzrel, možno aby ho upozornil, nech nelepí svoj sopľavý nos na drahé sklo. Nikdy sa však nedostal ďalej ako k pohoršenému pootvoreniu úst, preto som si spokojne hovel ďalej. Ani tomu menu nerozumiem. Steve. Na Slovensku po slovensky, nie?

Kam mierime, nemáme ani páru. Krajina sa nemení, míňame polia, mierne kopce a riedke lesy, občas spomalíme v akejsi dedine. Hoci som si nahováral, že ma to netrápi, podvedome som striehol, v ktorej zastaneme. Vzrušenie z cesty do neznáma sa mi začínalo dostávať pod kožu. Šli sme však ďalej, minúty sa premenili na polhodinu. A stále nič. Gulina zakrátko omrzela pekná príroda a znudene si premeriaval vyleštené dvere limuzíny. Prekvapilo ma, že sa nepokúsil rozprávať s vodičom - zrejme takisto zavnímal tú povýšeneckosť, ktorú z neho bolo cítiť, aj keď práve nerobil nič okrem šoférovania. Ja som si čítal predchádzajúce listy, hoci som ich postupne začínal vedieť naspamäť. Predpokladám, že ďalší dostaneme až v cieli.

Musel som zaspať, inak by som určite postrehol, že sme prešli cez Levice. Párkrát som tam už bol, v časoch, kedy som ešte mal záujem o štúdium. A prácu. Nie, nemyslím roznášanie vianočných pohľadníc. Hlasno som si zívol, načo sa Gulino obrátil. Chlapča malo vlasy strapaté ako vrabčie mláďa a obrovské oči dokorán otvorené. Nečudo, počas cesty do nich musel vtiahnuť hodný kus krajiny.

,,No hurá," usmial sa od ucha k uchu. ,,Už žiadne chrápanie."

,,Ale ty!" skoro som po ňom hodil čiapku, ktorá sa v spánku mi zošmykla z hlavy. No keď som v zrkadle zachytil Stevov sivý pohľad, radšej som si ju napchal do vrecka bundy. Ešte sa mi zíde.

Jazda srdcom Slovenska vo mne vyvolávala pocity, na aké som v sebe už dlho nenatrafil. Snežiť neprestávalo, no kopcov bolo stále viac, zmenili zem na nevysokú, no poriadne pokrútenú horskú dráhu. Aj tie stromy spoznávam - okrúhle ešte aj v zime, keď na nich nie je lístie. Svetlozelené, mäkké, až má človek chuť sa do nich ponoriť... Nervózne som poklopkal nohou. Nie príliš silno, aby som nepoškodil vzácnosť, v ktorej sme sa viezli. Nostalgia nikdy nepatrila k mojim silným stránkam. Poznám ženy ako Katarína z pošty, ktoré si znižujú obsah vody v tele vyplakávaním nad knihami plnými sentimentu, no nech som sa snažil akokoľvek - aj také obdobie totiž bolo -, nevedel som pochopiť, prečo to robia. Akoby si clivý smútok užívali, akoby ho v živote nemali dosť a museli ho hľadať v literatúre. Keby som im vedel dať všetky chvíľky, kedy ten pocit prišiel na mňa, s radosťou by som to urobil. Nie som ten typ, čo by vyplakúval.

Aspoň myslím. Neskúsil som to.

,,Si nejaký tichý," poznamenal Gulino, ktorému nič neunikne.

,,Je mi teplo," odvrkol som pomerne neprívetivo, čo som trochu oľutoval, no nie natoľko, aby som sa ospravedlnil. Ani jeden už potom nič nepovedal, len občas každý z nás vyslal smerom k tomu druhému pátravý pohľad. Gulinove sa len ťažko ignorovali. On s mojimi zrejme nemal problém.