Náš vianočný príbeh

🎄 BibianaRemiasova 🎄

IV.

,,No Gulino, ideme dolu," poviem a otočím sa k cestičke, odkiaľ sme prišli.

,,Poďme tou druhou cestou," navrhol.

,,Nie. Ktovie, aká dlhá môže byť. Vráťme sa tadiaľ, kadiaľ sme prišli," protestoval som.

,,No tak, Julo, stále mi to dlžíš za tie palacinky!" nafučal sa Gulino.

Pozrel som sa smerom, kde začínala náročnejšia trasa. Až tak zle to nevyzerá, pomyslel som si. ,,Keď ti to urobí radosť," povzdychol som a otočil sa.

,,Jeeeeej! Si úžasný, úžasný, úžasný!" začal vykrikovať a ja som sa len pousmial a kráčal ďalej po strmej cestičke dolu. Všetko bolo zľadovatené. ,,Gulino, pomaly. Nechoď tak rýchlo!" stihol som zakričať ešte pred tým, ako sa šmykol a zrútil na ľad. Šmýkal sa dolu kopcom. Rozbehol som sa za ním, že ho chytím, ale namiesto toho som sa šmykol aj ja a rútil sa smerom dole s ním. Aj keď som brzdil, celú cestu pokrýval ľad a ja som sa nevedel brániť. V polovici kopca som Gulina chytil a šmýkali sme sa spolu. Zastavili sme sa až pod kopcom. Ani neviem prečo, začal som sa smiať a Gulino so mnou.

,,Tak, kadiaľ?" opýtal sa, keď sme sa postavili na rovné nohy a rozhliadli sa okolo seba. ,,Tam je nejaký pán!" zvýskol Gulino a bežal k nemu. No, aspoň sa opýtame na cestu, pomyslel som si, pokrčil som ramenami a pokračoval za Gulinom. ,,Ehm. Prosím vás, kadiaľ sa dostanem na vlakovú stanicu?" spýtal som sa a až vtedy mi dôjde, že pán mi asi nerozumie.

,,Vy ste pán Július?" Na moje veľké prekvapenie mi pán odpovedal po slovensky. ,,Áno, ja...." ,,Tak potom toto patrí vám," prerušil ma a podal mi obálku. ,,Vraj si ju máte otvoriť až vo vlaku. No a stanica? Pôjdete stále rovno po tamtej ulici," ukázal prstom na jednu z uličiek. Otočil som sa, že sa mu poďakujem, ale už tam nebol. ,,Doparoma, ako to tí ľudia robia?" zahundral som si popod nos. Chytil som pre istotu Gulina, aby zasa kamsi neodbehol, a pokračoval vo svojom dobrodružstve. Na stanici sme pohodlne nastúpili do vlaku a z nedočkavosti som otvoril obálku.

Milí Július.

Tipujem, že už sedíš vo vlaku. Pre tentokrát ti poviem, že máš namierené do Nových Zámkov. Odtiaľ pôjdeš na autobus. Autobusová zastávka je hneď pri stanici, označená číslom 16. Autobusom sa zavezieš do malebnej susednej dedinky Bánov. Vystúpiš na zastávke Bánov-Jednota. Tam dostaneš ďalšie pokyny.

S pozdravom............Moja myseľ začala pracovať na plné obrátky. O Bánove som už počul, ale nikdy som tam nebol. Zdá sa mi, že je to na juhu. No veď áno! Pri Zámkoch. Trclo ma. Zadíval som sa do okna a ruku s obálkou som položil vedľa seba lebo som čakal, že si ju Gulino odo mňa bude chcieť vziať a prečítať si obsah. Keď sa nič nedialo, otočil som sa k nemu a zbadal, že spí ako dudok. Otvoril som teda púzdro s husľami a list aj s obálkou som doň uložil, keby si ho chcel Gulino neskôr prečítať. Pani sediaca oproti mňe sa túžobne zadívala na husle.

,,Páčia sa vám?" spýtal som sa.

,,Husle ani tak nie, ako ich zvuk. Viete, odkedy mi zomrel manžel, ktorý na takéto podobné hrával, dávno som nepočula ich zvuk. Och, ako mi to chýba. Nezahráte niečo? Veľmi by ste ma tým potešili."

Znervóznel som. ,,No, sme vo vlaku, vás by to možno potešilo, ale čo ostatní cestujúci?" snažil som sa vymyslieť najšetrnejší spôsob, ako sa tomu vyhnúť. ,,Eh, máte pravdu..." povedala pani a posmutnela. Chvíľu sa mi zdalo, že pani vyzerá nejako zvláštne. Ako keby mala na sebe nejaký oblek, masku. Niečo v hlave mi hovorilo, že v skutočnosti je oveľa mladšia ako vyzerá. V jednej chvíli mi dokonca pripomínala Agátu. Hneď som tie myšlienky zahnal do úzadia. Reproduktor zašumel a oznámil mi, že ďalšia zastávka sú Nové Zámky. Potešilo ma to. Zobudil som Gulina a obaja sme sa nahrnuli k východu. Vystúpili sme z vlaku a vyšli hlavným východom zo stanice. Hneď oproti nám bola autobusová zastávka s číslom 16. Pozrel som autobus do Bánova a zistil som, že najbližší nám ide už o dve minúty.