Náš vianočný príbeh

🎄 misipastulkova 🎄

Milí priatelia, týmto otvárame tohoročné písanie Vianočného príbehu. Prajeme vám veľa vianočnej pohody, lásky a uvoľnenia po náročnom školskom a pracovnom období... Dúfame, že jeho súčasťou sa stane aj nová kapitola od geniálnej  misipastulkova :).

❄️❄️❄️

VI.

Prebudíme sa do gýčového rozprávkového rána, ako zistím pri pohľade z okna hotelovej izby. Napadané záveje snehu zaliate mäkkým zimným svetlom sa ligocú ako diamanty, kým na strechách domov vyzerajú ako cukrová posýpka na perníkových chalúpkach. Z cencúľov visiacich na odkvapoch stekajú cícerky roztopenej vody, čo je dobrým znamením - vonku teda nebude taká treskúca zima.

Pootvorím preto okno a idem zobudiť Gulina, aby sme stihli raňajky. Ten včera večer poriadne dlho vystrájal, skákal a výskal, až som ho musel okríknuť, aby nezobudil ostatných hostí. Teraz však len ospalým hlasom zamrmle, že mu mám dať ešte päť minút, a prevalí sa na druhý bok.

Neostáva mi nič iné, ako pokrútiť nad chlapcom hlavou a vybrať sa do kúpeľne. Umyjem si po niekoľkých dňoch konečne zuby, trochu si upravím tých zopár vlasov, čo mi ešte zostalo, a premýšľam nad dnešným programom. Ešte som najnovší list od nášho tajného sprievodcu nečítal, aj keď ho včera Gulino našiel v ďalšej krikľavej obálke. Vďaka odkazu predtým, na ktorom stálo len „Vitaj doma", som upadol do sentimentálnej nálady, za čo sa sám pred sebou hanbím. Tejto skutočnosti nepomáha ani fakt, že som si lístok odložil do náprsného vrecka svojho kabáta, akoby to bol nejaký poklad nesmiernej hodnoty. Preboha, veď sa zo mňa stáva Katarína, moja bývalá kolegyňa z pošty, ktorej najobľúbenejšou činnosťou je plakanie nad romantickými tragédiami!

Zaženiem túto myšlienku do úzadia a skríknem na toho malého spachtoša: „No tak, chlapče, vstávame! Nezostanú ti už žiadne palacinky!"

Čarovné slovíčko palacinky ho okamžite preberie zo spánku a hneď aj trieli do kúpeľne. Pousmejem sa popod fúzy, zoberiem z nočného stolíka nie práve najúhľadnejšie poskladaný list a začítam sa:

Drahý Julo,

tentokrát je to na tebe. Viem, že toto malebné mestečko poznáš oveľa lepšie ako ja, a preto by si mal mať dnešok na starosti ty. A neopováž sa ostať celý deň zavretý vnútri, budem sa pozerať! Prenechávam ti teda voľnú ruku, jedinou inštrukciou je, aby ste zajtra o jedenástej ráno boli na vlakovej stanici. Lístky ti ešte doručím.

Uži si svoj starý domov a maj oči otvorené!

Sakra, ten človek ma zas dostal. Potlačím rozmáhajúcu sa vlnu nostalgie, ale našťastie sa do izby vrúti Gulino a vtiahne ma do reality toho starého mrzutého Júliusa.

„No poďme už, lebo umriem od hladu," prehodím jeho smerom.

Oči mu zažiaria nedočkavosťou a spolu sa vyberieme z hotelovej izby v ústrety novému dňu.

❄️

„Dnes si nejaký tichý," prihovorím sa Gulinovi, keď kráčame dláždenými ulicami mesta. Na slnečné doobedie som vymyslel takúto preňho možno menej záživnú aktivitu, no historické centrum Banskej Štiavnice jednoducho treba vidieť. Ukazujem mu všetky budovy a pamiatky, o ktorých som kedysi vedel oveľa viac, ale staroba je staroba, človek toho veľa pozabúda.

„Si smutný," konštatuje Gulino, „tak som ťa nechcel otravovať."

Zastanem.

„Čo to hovoríš? Prečo by som mal byť smutný?"