Epilepsia

• kapitola 15 •

Niekedy som naozaj pochybovala o tom, či má môj život zmysel. V škole, keď som tam teda ešte chodila, som sa neustále smiala a zabávala. Dávala som si obzvlášť záležať, aby nikto nevidel pravdu.

Chvíľu som si aj myslela, že keď budem v škole, všetko zlé sa vytratí. Ale zakaždým, keď som prišla domov, prišla realita a pravda už nestála za dverami, ale pred nimi.

Cítila som to vo vzduchu. Hneď, ako som za sebou zavrela dvere svojej izby a ocitla sa tak v prázdnote, ktorá prinášala so sebou chaos.

Zvyčajne som v týchto situáciách mala len jednu kamarátku. Už ma napomínali najmenej stokrát, že ju nemôžem nazývať kamarátkou, ale nemala som nikoho iného, kto by mi vedel pomôcť dostať sa odtiaľ alebo aspoň pomôcť mi odreagovať sa.

Krv tečúca z malej ranky na zápästí ma vždy istým spôsobom ukľudňovala. Bolela a aspoň som sa mohla sústrediť na inú bolesť. Nebolela tak veľmi. Oproti tomu smútku a tej úzkosti to nebola bolesť, ale skôr úľava.

Nosila som roláky a tričká s dlhým rukávom. Šťastie mi nahralo do karát, pretože to sa práve nosilo a bolo to v najvyššej móde. Takže ma nikto nepodozrieval a nemusela som sa nikoho báť, že by ma prezradil rodičom.

Každým dňom som sa nenávidela viac a viac, ale bola som príliš slabá, aby som sa dostala z tohto zúfalstva a opustila túto stranu sveta. Naozaj som túžila po tom odísť, túžila som po tom z celého srdca, ale nedokázala som to.

Raz som si v izbe okolo ventilátora na strope obviazala turistické ľano, čo mal otec schované v garáži. Spravila som si sľučku a postavila sa na stoličku. Bola som tak blízko. Hlavu som mala už v sľučke, ba aj stoličku som odkopla...

Ale on proste musel prísť, však? Prišiel ma zachrániť môj otec. V očiach mal slzy a ten pohľad bol neskutočne bolestivý. Zapichával sa do mňa ako dva nože a cítila som sa previnilo.

Rozhodla som sa držať pri živote. Uvedomila som si, že by som ranila priveľa ľudí, moju rodinu a priateľov, ktorí ešte občas za mnou do nemocnice zašli, ale aj niektorých tam hore. Musela som žiť pre nich a hoci som už bola unavená a vyčerpaná zo života a naozaj som už nezvládala niesť to bremeno, žila som.

Ale ono sa to všetko vždy raz vráti. Čo raz príde, neodíde. A rovnako sa vrátili aj moje stavy zúfalstva a paniky, záchvatov i sebapoškodzovania, ba dokonca som sa nemohla pohnúť ani päť krokov bez toho, aby som sa nezadýchala. Všetko sa vrátilo do svojich starých koľají. Avšak moje miesto nesmerovalo do môjho zvyčajného oddelenia v nemocnici...

A tak som sa dostala na psychiatriu. Rodičia mi písali listy, pretože prvé mesiace ma nemohli navštevovať. Hneď v prvom mi otec písal, že odstránil ventilátor v mojej izbe. V druhom sa vyjadrili spoločne o tom, že už by som tam nemala byť pridlho a v treťom ma karhali, že som im tam trucovala.

Nemôžem snáď žiť svoj život, tak ako chcem? Nemôžem snáď existovať?

_______________________________

Strach a hrôza so mnou... Publikujem prvýkrát v tomto roku nejakú novú časť a aj tak s ňou nie som spokojná. Je v nej určite trilión chýb a je nezáživná, ale je 0:57 am. Písala som ju teraz, tak mi to prosím, odpusťte... Ďakujem všetkým, ktorí boli schopní dotiahnuť to až sem a podporovali ma v písaní tohto príbehu. Týmto ešte nekončím, ale tí, čo na mňa nezabudli ani po roku, tak tým sa chcem poďakovať už teraz.

Vaša fleewex ✨

P. S.: Tá pesnička sa volá Can I Exist od interpreta zvaného Missio, kedysi som ho dosť počúvala a asi pred rokom (možno je to už aj dlhšie) vydal túto pesničku a dosť sa mi vryla do mojej mysle. Keď som smutná alebo sa cítim naozaj dosť zle, oplatí sa mi ho (myslím tým akúkoľvek jeho výtvor) vždy pustiť. Jeho pesničky naozaj stoja za to a táto ma z nejakého dôvodu napadla ako prvá k tejto časti. Hoci by sa k nej hodila aj Let It All Go od Birdy a RHODESA 😊 alebo Runaway od AURORY 💗 ok, už končím...