Epilepsia

• kapitola 4 •

„Už môžete ísť," usmial sa na mňa doktor, úžasný pán Carter. Úsmev som mu však neopätovala, nemala som dostatok síl a on to chápal.

Prezlečená z nemocničnej košele do komfortného oblečenia z teplého domova som opustila nemocničnú izbu a po pár minútach strávených po chodbách a vo výťahu som odišla z celej nemocnice. Popravde, určite to nebolo nadlho. Zas sa tam vrátim. To viem.

S fľaškou čistej vody v ruke som si sadla do auta, kde pri volante sedel môj usmievavý otec. Pozdravila som ho a celú cestu som mu hovorila, že moje depresie si dali pauzu a že v nemocnici som sa zoznámila s jedným chlapcom z New Jersey. Volal sa Dylan, lenže trpel hroznou rakovinou pankreasu. Hovorte si čo chcete, ale keď sa pozeráte na mladých ľudí, ktorí sú chorí, bolí to. A to som sama dieťa. Polovičné dieťa.

Mnohé deti sa boja, že pod ich posteľami žijú akési príšery. Ale neuvedomujú si, že tie príšery sú len v ich hlavách. Tie príšery sú len zlé myšlienky, ktoré ovplyvňujú ich životy a ich psychiku. Ale ako to vysvetlíte dieťaťu? Neostáva vám nič iné, treba si len počkať, kým z toho dieťa vyrastie a samo nepochopí realitu. Taký je život. Nikto nám nedáva hneď odpovede, najprv sú skúšky a neskôr, keď zlyháme, sme o niečo múdrejší.

Život sa nedá naučiť ako biológia alebo geografia. Či dokonca ako chemické prvky z periodickej tabuľky. Nedá sa naučiť naspamäť ani ako básnička. Proste... Nikde nie sú napísané odpovede na dané otázky. Nikde!

Včera večer som dlho premýšľala. Dívala som sa do bieleho stropu a rozmýšľala, čo bude ďalej. Čo sa zmenilo za ten týždeň, čo som bola v nemocnici? Neviem, ešte uvidím. Keďže cesta domov trvá asi hodinu. Čo sa stane, keď prídem domov? Bude všetko rovnaké? Čo ak si ani nikto nevšimol, že som bola preč? Čo ak si zvykli, že skoro každý druhý mesiac strávim v nemocnici?

Toľko otázok sa zaborilo do mojej mysle, že už nebolo východiska. Bála som sa toho, čo ma čaká doma. Už som nebola malá dievčinka, ktorá cupitala po schodoch dolu, aby nenápadne ukradla niečo z chladničky. To už dávno nie! Dnes si tam kľudne naklusám s dupotom slona a vykradnem všetko, čo v nej je. A ráno sa potom všetci divia, kam to jedlo zmizlo. Väčšinou na mňa príde o polnoci taký hlad, že som schopná pribrať i desať kíl. A to nesrandujem. Naposledy som pribrala za jeden večer štyri kilá a to som nezjedla ani polovicu z môjho jedálnička.

Nemyslite si, že som nejaký čudný psychopat, ktorý vykráda chladničku neskoro o polnoci. To i cez dnes. Ale to je teraz vedľajšie.

Celý deň rozmýšľať nad tým, čo bude potom. Celú noc rozmýšľať nad tým, čo bude potom.
Každý deň rozmýšľať nad tým, čo bude potom. Každú noc rozmýšľať nad tým, čo bude potom.

Nie je to už únavné? A nudné? Nemôžem celý život premrhať rozmýšľaním o budúcnosti! To predsa nejde! Zameškám mladosť, mnoho príležitosti a zážitkov...

Dosť!