Epilepsia

• kapitola 2 •

Pozorovala som kvapky vody padajúce na okná nemocnice. Vonku silno pršalo, čo spôsobovalo zvláštny dojem, predtuchu, ktorá ma nútila k zlým myšlienkam.

Viacerí pri daždi zaspali, len ja som mala oči otvorené dokorán a čakala som na spánok, ktorý stále neprichádzal. Dnes za mnou mala prísť teta Kate. Triasli sa jej ruky a stále dookola opakovala, že by bola radšej, keby umrela. Má depresie. Už dlho nimi trpí. Sestričky ju zobrali preč a celkom ma to mrzelo. Rada som ju počúvala. Jej hlboké myšlienky, ktoré ma nútili v noci premýšľať. I keď podľa doktoriek to má na mňa zlý vplyv. Ale to si myslia len oni. Odmietam tomu veriť.

Teta Kate je sama. Nemá manžela ani dieťa. Má len mňa, mamu a otca. Mala by aj malého synovca, keby to nebolo také ťažké.

Celý život je komplikovaný. Je založený na rôznych súčiastkach a keď jedna chýba, život sa rozpadá, mení sa a komplikuje. Ale nie každý má nešťastný život. To len moja rodina. Môj otec. Mama. Teta. Ja...

Moja starká, Elisabeth, zomrela pred dvomi rokmi. Na rakovinu pľúc. Ani neviem konkrétnu diagnózu, len tak málo. O jej smrti som sa dozvedela až týždeň potom. Naši mi to nechceli povedať, vraj v „tom" stave by to bolo nevhodné. Ale mali mi to povedať. Aspoň povedať, keď som nemohla ísť na jej pohreb. So starkou sme si boli blízke. Bližšie než iní. Preto ma to tak bolelo. Veľmi to bolelo.

Človek s depresiami je akoby podchladený. Neviem, či to zvláštne trasenie je príznakom toho, že počas depresii je človeku zima. Ale nie je. Keď som mala depresie, nebola mi zima. Nezaoberala som sa tým, či som hladná, či mi je zima, alebo dokonca čo budem robiť cez deň. Len som uvažovala, čo spravím, keď umriem. A tak to je doteraz. Čo spravím potom?

Čo je po živote?