Epilepsia

• kapitola 10 •

„Správaš sa ako decko!" vykríkla moja spolužiačka Clary a nahnevane oddupotala z triedy. A že kto sa tu správa ako „decko".

„Čo si jej spravila?" spýtal sa ma Adam, jeden z tých, čo nás pozorovali.

„Nič, asi som ju len naštvala nejakým... Gestom," utrúsila som a sadla si na stoličku.

Chvíľu som sa prehrabávala v taške. Stále som cítila pohľady svojich spolužiakov, počula ich šepot a vždy zazrela i nenápadné ukazováky smerujúce na mňa. Keď zazvonilo na hodinu, Clary sa vrátila do triedy a nezabudla na opovrhujúci pohľad, ktorým ma týrala ešte po zvyšok celého dňa.

Skonštatovala som, že zahrávať si so svojou bývalou najlepšou kamarátkou nie je bezpečné. A zahrávať si s najpopulárnejším dievčaťom celej školy je asi tisícnásobne nebezpečnejšie.

„Clary, skús nám opísať svoje pocity," prikázala jej odrazu pani profesorka angličtiny.

„Cítim sa urazene, naštvane a najradšej by som jednej nemenovanej spolužiačke zlomila nos a vynadala jej," odpovedala jej odmerane Clary s mierumilovným úsmevom na tvári, akoby práve niekomu vyznala svoju nehynúcu lásku.

Profesorke došli slová. Našťastie zazvonilo a všetci sme sa vytratili von z triedy. Ako som povedala, Clary mi robila peklo celý deň. Na obede po mne hodila hranolku a hneď na to aj ostatní, pretože keď ich alfa, tak i celá svorka. Počas chémie sme boli v odlišných tímoch a tak mne a Thalii nejakým zázrakom zničila náš pokus. A podobne mi ničila skoro celý týždeň. Medzitým som sa však stala najväčšiu outsiderkou na celej škole. A nie len to, začali ma dokonca volať pohroma na nohách.

Nemôžem za to, že zo mňa spravila anti-sociálnu osobnosť. A že som anti-sociálna už od prírody.