I'm reborn(SK)

4. časť

Nová časť!! Snáď sa bude páčiť :D Píšte názory. Vaša Izzy :*

Josh Smith, opakovalo sa mi v hlave. Aj keď som ho mala pred očami, stále som nemohla veriť, že je to naozaj on, kto predo mnou stojí. Nemohla som sa pohnúť, nedokázala som nič povedať a len z diaľky som vnímala, že mi Peter predstavuje aj ostatných ľudí. Ani Josh nevyzeral, že celkom pokojne. Tiež zo mňa nespúšťal oči a tváril sa prekvapene. No napokon sa spamätal. Natiahol ku mne ruku a usmial sa. "Veľmi ma teší, Hanna," povedal pevným a pokojným hlasom.

Prekvapilo a zároveň ma potešilo, že sa Josh tváril, akoby sme sa nikdy nestretli. Naozaj som nemala chuť Petrovi nič vysvetľovať a už vôbec nie teraz, keď som vedela, že sú priatelia. Nervózne som teda potriasla Joshovou rukou a s trasľavým hlasom povedala. "Aj mňa veľmi teší."

Mená ostatných som  nepoznala. A boli mi ukradnuté. Peter sa so skupinkou rozprával, ja som si len mlčky hľadela na nohy. Pár krát som nenápadne pozrela na Josha, no ten si to vždy všimol a tiež na mňa pozrel. Keď sme sa na seba pozerali niekoľko sekúnd, už som nezvládla byť v jeho spoločnosti. "Ospravedlňte ma," ozvala som sa a zamierila som na toalety.

Keď som vošla, nikto tam nebol. Zamierila som k umývadlu a oprela som sa oň. Nechápala som, čo sa to so mnou deje. Vedela som, že som Josha stretnúť nechcela, ale nečakala, som, že sa budem cítiť až tak zle.

O niekoľko minút som sa upokojila a vyšla som z miestnosti. No nevrátila som sa k skupinke, zamierila som k baru.

"Pohár vody, prosím," požiadala som barmana, ktorý stál najbližšie ku mne.

"S ľadom, bez? S citrónom, bez?" spýtal sa.

"S ľadom bez citrónu."

Netrvalo dlho a barman mi podal pohár. Trochu som sa napila a potom som len ostala sedieť. Rozmýšľala som, čo povedať Petrovi, aby sme sa čím skôr vrátili naspäť do hotela, no na nič som nemohla prísť.

"Nečakal som, že by som ťa tu mohol stretnúť," ozvalo sa z ničoho nič za mnou.

Stuhla som. Hlas som spoznala okamžite. "Ver, že ani ja," odpovedala som potichu.

"Vyzeráš úžasne," povedal s úsmevom.

"Ďakujem. Ani ty nevyzeráš najhoršie," prehliadla som si ho. "Veľmi si sa nezmenil."

Josh si ku mne sadol a objednal si whisky s ľadom. Chvíľu mlčal, no potom sa znovu ozval. "Ako sa máš?" spýtal sa.

"Dobre," odpovedala som jednoducho. Nechcela som sa s ním rozprávať, no zároveň ma zaujímalo, ako žije.

"Nevedel som, že si zasnúbená," poznamenal.

"Nemal si odkiaľ. Veď si ma desať rokov nevidel."

"To neznamená, že som sa o teba nezaujímal."

Pozrela som naňho. "Ako si sa o mňa zaujímal?" nechápala som.

"Keď ste sa odsťahovali na Floridu, z času na čas som sa ozval tvojej mame, ako sa máš. Nechcel, aby ti to povedala, no aj keby som chcel, mlčala by. Pre tvoje dobro. Prestal som, keď povedala, že máš priateľa. A že je to vážne. Uvedomil som si, že si v dobrých rukách, keď je to vážne. A tvoja mama ma ubezpečila, že si šťastná, tak som to už nechal. A potom neskôr, o pár rokov, som o tebe zase počul. Chcel som si postaviť dom a moji známy mi radili, akého architekta by som mal zavolať. Povedali mi o tebe. Tak som našiel tvoju prácu a nejaké informácie. Chcel som sa ti ozvať, pretože tvoja práca sa mi naozaj páči, no doteraz som nenazbieral odvahu." Počúvala som ho so záujmom a musím uznať, že ma jeho slová potešili. To, že som mu nebola ľahostajná ani po toľkých rokoch. Podvedome som sa usmiala.

"Ale netušil som, že si zasnúbená," pokračoval. "Nikde sa to o tebe nepísalo."

"Som architektka, nie celebrita. Osobný život nerozoberám," vysvetlila som.

"Ale Peter je známy podnikateľ. Aspoň pri ňom si sa mohla objaviť."

"Nezvyknem ho sprevádzať. Len niekedy."

"A v New Yorku si s ním prvý krát?" chcel vedieť.

"Som tu prvý krát odkedy som odišla. Popravde som nechcela prísť ani teraz," priznala som.

"Tak prečo si tu?"

"Kvôli Petrovi. Tvrdil, že je to preňho veľmi dôležité a nechcela som ho sklamať. A kamarát sa o pár týždňov žení a veľmi chce, aby som prišla, tak túto krátku návštevu beriem ako skúšku, či to tu zvládnem. A či sa v tomto veľkom meste dokážem vyhnúť ľuďom, ktorých nechcem vidieť. Ale ako vidím, je to nemožné."

Sklonil hlavu. "To ma až tak nenávidíš?"

"Tu nejde o nenávisť. Len som dúfala, že už ťa nikdy neuvidím. Utiekla som z New Yorku, aby som nemusela čeliť vlastnej minulosti a nakoniec ma aj tak dobehla. Nechcela som ťa stretnúť, pretože mi všetko pripomínaš. To, čo som bola, to, čo som robila a aj to, prečo som to robila. Vytesnila som to z hlavy a už na to nemyslím, no tu sa to nedá. A v tvojej spoločnosti už vôbec nie. Takže nie, nemôžem povedať, že ťa nenávidím. Klamala by som."

Chvíľu mlčal, akoby spracovával, no potom na mňa pozrel. Zhlboka sa nadýchol a začal: "Hanna, ja-"

"Môžem vás vyrušiť?" ozval sa za nami Petrov hlas.

Obaja sme naňho pozreli, ja potešene a Josh mierne sklamane, hoci to rýchlo zakryl. "Pravdaže," povedal okamžite.

Peter si sadol ku mne z druhej strany a chytil ma za ruku. "Si v poriadku?" spýtal sa starostlivo.

"Áno, som. Prečo?"

"Len tak, zľakol som sa, náhle si zbledla a išla na toaletu. Tak len či ti nič nie je."

"Nie, neboj. Som v poriadku," usmiala som sa naňho a pohladila som ho po tvári. Joshovi sa to zrejme nepáčilo, pretože sa od nás na chvíľu odvrátil.

"Už sa ti venujeme," zasmial sa Peter, keď videl Joshovo gesto. "O čom ste sa rozprávali."

"O práci," povedala som rýchlo. "O mojej."

"Áno," prisvedčil Josh. "Vravel som, že som o Hanne ako o architektke už počul."

"Tak to je výborné. Mohol by si ju najať, aby ti navrhla dom. Veď aj tak si ho chcel stavať, nie?"

"To je pravda. Určite o tom pouvažujem. Zatiaľ to neponáhľa. Veď aj tak nemám s kým tam bývať," pousmial sa a pozrel mi do očí. Pochopila som. Chcel mi tým naznačiť, že nikoho nemá. Ako by ma to malo zaujímať. Ale zaujímalo.

"Tak dobre, hrdličky, nechám vás. Idem sa pchať do zadku aj nejakým iným ľuďom, nech sa peniažky stále sypú." Dopil vodu, postavil sa, kývol hlavou a nechal nás tam.

"Naozaj si v poriadku?" uisťoval sa Peter.

"Je mi trochu nevoľno," zaklamala som. Teda, len z polovice, bolo mi zle, ale nie tak, ako si on myslel. "Musíme tu byť ešte dlho?" spýtala som sa.

"Len chvíľu. O polhodinku pôjdeme," sľúbil mi a ja som ho od radosti pobozkala.