I'm reborn(SK)

5. časť

Čaute! Ak tu teda ešte niekto je :D Rozhodla som sa dopísať aj túto knihu, hoci tu nesľubujem časti každý deň, keďže popri skúškach a štátnici, ktorá sa blíži, by som to nedala, ale aspoň raz do týždňa sa pokúsim, tak snáď to tu ešte niekoho zaujíma :D Vaša Izzy 

Myslela som si, že ma v New Yorku už nič horšie ako tá párty nečaká, ale mýlila som sa. Na druhý deň mi totižto Peter oznámil, že ideme na večeru a nebudeme tam sami.

"Prosím? Môžeš to zopakovať?" požiadala som ho. Dúfala som, že som zle počula.

"Josh nás zavolal na večeru. Jeho rodičia sa Antoniovej oslavy nemohli zúčastniť a s jeho otcom potrebujem poriešiť nejaké veci. Neboj sa, sú to skvelí ľudia, obľúbiš si ich."

Skvelí ľudia, ktorí veľmi dobre vedia, kto som. Minimálne to, že som chodila s Joshom. Bola len malá šanca, že by si ma nepamätali. 

Presne pre toto som nechcela ísť do New Yorku, aby som nemusela stretávať ľudí, ktorých som poznala vtedy. A som tu len druhý deň a hneď sa musím vracať do starého života. Kto by to čakal, že v niekoľko miliónovom meste stretnem presne tých, ktorých nechcem. Už len Sarah alebo Lisa a budem mať kompletnú zbierku.

"Peter, ja nechcem ísť."

"Prečo? Veď s Joshom si si celkom rozumela, tak kde je problém?"

"Proste sa na to necítim, nie je to jedno?" zahovárala som. "Nemôžeš ísť sám?"

"Nie. Pozvaní sme boli obaja. Hanna, prosím, nevymýšľaj. Urob to pre mňa," hodil na mňa psie oči.

Napokon som sa podvolila. Síce som ešte párkrát povedala, že nikam nechcem ísť, dokonca som uvažovala, že si z Petrovho mobilu opíšem Joshovo telefónne číslo, keďže som netušila, či ešte stále používa to staré. Moje protesty však nemali žiaden význam a teda som sa večer objavila pred vilou, v ktorej som už kedysi dávno raz večerala. Okrem toho, že na parkovisku stáli nové modely áut, nič iné sa nezmenilo. Dúfala som v dve veci - že ma nikto nespozná a že tu nebude Joshova sestra, ktorá na mňa bola vtedy tak protivná.

Celý deň som mala skrútený žalúdok od nervozity a bála som sa, že ak si niečo dám, tak všetko pôjde zo mňa okamžite von. Na večeru som nemala vôbec chuť, v prítomnosti Josha už vôbec nie. Toto bude ťažký večer.

Otvorila nám ich chyžná, ktorá nás zaviedla do veľkej formálnej jedálne. Interiér domu sa tiež veľmi nezmenil, na stenách len pribudli nejaké nové rodinné fotky. Na jednej som si všimla Josha, ako objíma nejakú veľmi peknú ženu, ktorá mi prišla povedomá, a spoločne sa usmievajú do aparátu. Ale veď povedal, že nikoho nemá, prebleslo mi hlavou.

"Á, tu sú naši hostia," potešil sa Josh, keď nás zbadal. Hneď si s Petrom podali ruky. Mne venoval vrelý úsmev, no ja som len nervózne pozerala na jeho rodičov.

Samozrejme, že ma spoznali. "Nemôžem tomu uveriť. Hanna, ako si zženštela," obhliadla si ma Rosalin Smithová od hlavy po päty.

"No teda, Hanna," ozval sa James Smith a tiež si ma prezrel. "Ešte krajšia, ako predtým. A tie šaty ti naozaj pristanú." Mala som na sebe krátke čierne šaty. Petrovi sa nepáčili, vraj sú príliš temné, ale odzrkadľovali moju náladu.

"Jej predsa ide všetko," ozval sa Josh, ktorého som schladila zúrivým pohľadom. Ešte si to s ním vybavím.

"Vy sa poznáte?" Peter bol očividné zmätený.

"Áno," prikývla som rýchlo, aby som Joshových rodičov ani nepustila k slovu. "Pán Smith kedysi robil obchody s Calebovým otcom," vysvetlila som a dúfala som, že nikto k tomu nič iné nedodá.

"To je pravda. Ako sa má mladý Haynes? Už prebral otcovu firmu?" chcel vedieť James.

"Ešte nie. Ale pomaly sa zaúča do všetkého, čiže predpokladám, že nebude trvať dlho a firma bude jeho."

V tej chvíli vošla do miestnosti žena, ktorú som videla na tej fotke v hale. Bola vysoká, mala krásne gaštanové vlasy, orieškové oči a perfektnú postavu. V mojich obtiahnutých šatách som sa popri nej cítila ako škaredá susedka. "Vidím, že návšteva už prišla," venovala nám všetkým úsmev.

"Leia, rád ťa vidím," objal sa s ňou Peter. Prečo môj snúbenec objíma túto až príliš krásnu ženu? No došlo mi, prečo mi prišla povedomá. Bola to známa modelka Leia Maloryová, ktorá síce už mala po tridsiatke, no stále bola hviezdou časopisov a mól.

"Aj ja teba, Peter," objala ho naspäť a venovala mu žiarivý úsmev. A potom si všimla mňa. "A ty musíš byť Anna, však?"

"Hanna," opravila som ju hneď a spolu so mnou aj Josh. Pozrela som naňho a videla, ako na ňu mierne nahnevane pozerá.

"Hanna, jasné, prepáč," sladko sa usmiala. Nepáčila sa mi. Zdalo sa, že veľmi dobre vedela, ako sa volám a tú chybu spravila naschvál. Ale prečo? "Ja som Leia, Joshova priateľka," oznámila a hneď aj k nemu prešla a chytila ho okolo pásu.

Po tejto vete som ju neznášala úplne. Najprv tu objíma môjho snúbenca a teraz povie, že je Joshova priateľka? Veď povedal, že nikoho nemá. Prečo ma to ale tak štve, veď nech si s ním robí čo chce. Ale pôsobila protivne, jej tón hlasu sa mi vôbec nepáčil a pohľady, ktoré hádzala na Petra boli tiež nevhodné. 

Celá večera bola divná a to všetko kvôli tej úžasnej Leii. No aspoň sa tu neukázala Joshova sestra a jeho rodičia ani nespomenuli, že by som mala byť aj niečo iné, než dcéra mojej mamy. I tak to ale nebola príjemná večera. Veľa som toho nezjedla, vôbec som nechcela.

Josh si to všimol. "Nechutí ti?" spýtal sa.

"Ale chutí, len nie som hladná," slabo som sa usmiala.

"Jedla si pred večerou?" zasmial sa.

"Nie. Iba nemám chuť," veľavravne som naňho pozrela. Pochopil. Zdalo sa, že mi aj niečo chcel povedať, no všetci boli príliš blízko a hoci boli zažraný do pracovného rozhovoru, počuli by nás. Preto mi niečo napadlo. "Prepáčte, potrebujem si odskočiť na toaletu," ozvala som sa a nenápadne som pozrela na Josha.

"Ukážem ti, kde je," povedal a tiež sa postavil. Leia nám venovala trochu podráždený pohľad, no nič nepovedala.

Keď sme boli dostatočne ďaleko od jedálne, škaredo som zazrela na Josha. "Môžeš mi vysvetliť, prečo ti táto večera prišla ako dobrý nápad?" zavrčala som.

"Nebol to môj nápad, začali s tým rodičia. Nevedeli, že ty si Petrova snúbenica."

"Nemohol si im to povedať?"

"Povedal som. No nepomohol som, chceli ťa vidieť. Povedal som im ale, nech nehovoria, že si moja bývalá, že to Peter nevie."

"Ďakujem," zamrmlala som.

"Hanna, pozri, pre mňa to tiež nie je príjemné, hlavne nie pri Leiinej spoločnosti."

"Povedal si, že nikoho nemáš," vyčítala som mu.

"Nie, povedal som, že nemám s kým bývať v dome, keby som si nejaký dal postaviť," uviedol na pravú mieru. Potom sa pobavene usmial. "Žiarliš?"

"No to určite," odvrkla som. "Nemám predsa dôvod."

"Ale nenahnevalo by ma to," zasmial sa.

"Haha," ironizovala som. "Ako si zbalil modelku?" zaujímalo ma.

"Som proste neodolateľný. A skôr by som povedal, že ona zbalila mňa."

"Nemyslela som, že sa niekedy usadíš," poznamenala som.

"Úprimne? Po tebe ani ja," pozrel na mňa. Musela som uhnúť pohľadom, nezvládala som sa pozerať do jeho očí. Akosi sa mi vrátili spomienky na výčitky, ktoré som cítila, keď som mu zlomila srdce. "A neusadil som sa," dodal.

Ostali sme chvíľu stáť. Došlo mi, že to vyzerá trochu podozrivo, keďže ja som mala ísť len na toaletu a Josh ma má len odprevadiť. "Mali by sme sa vrátiť. A ty skôr."

"V pohode, poviem im, že som ťa počkal, nech nezablúdiš. Veď si tu dlho nebola," mávol rukou a vybrali sme sa naspäť k stolu.