I'm reborn(SK)

8. časť

Ďalšia časť! Enjoy! Vaša Izzy

"Netvár sa, akoby si videla ducha," zasmial sa Josh, keď zbadal môj šokovaný výraz.

Potriasla som hlavou. Upokoj sa, je to len Josh. Josh. Na Floride. Bože. Podvedome som si upravila vlasy, narovnala sa na stoličke a nahodila silený úsmev. "Vitaj," povedala som.

"Nadšenejšie to nejde?" podpichol ma.

Prevrátila som očami. Nepamätala som si, že bol až taký sarkastický. Možno som zabudla a možno sa zmenil. Ktovie. "Čo tu robíš?"

Josh sa pohodlne usadil na gauč. "Tu si sadajú zákazníci, však?"

"Áno, ale väčšinou čakajú, kedy im to sedenie ponúknem."

"Tak prepáč. Snáď mi to ako starému kamarátovi odpustíš," pozrel na mňa psími očami. Tie som si pamätala dobre, hoci okolo nich vtedy nemal žiadne vrásky, teraz sa už nejaké črtali.

"Zákazník, hej?" spýtala som sa. Domyslela som si, že to s tým domom pre neho a Leiu zrejme jeho rodičia myslia vážne, inak by ho nedonútili sem prísť.

"Správne," prikývol.

Postavila som sa, vzala laptop a sadla som si do kresla oproti Joshovi. "Peter vie, že si tu?"

Pokrútil hlavou. "Nie. Som tu kvôli domu. Čo ti zrejme došlo."

"Vaši ti nedajú pokoj?"

"Jasné, že nie. Už pár rokov. Vieš, akí boli. Najradšej by ma mali ženatého už v dvadsiatke. Po našom rozchode som mal pár rokov pokoj, no potom zas začali s tým, že by som si mal nájsť vážny vzťah a bla bla bla. Potom prišla Leia a dajak to spolu ťaháme."

"Ako dlho ste spolu?" zaujímalo ma.

"Definuj spolu. Poznáme sa šesť rokov, ale neviem ti povedať, od kedy sa to dá nazvať vzťahom. Alebo niečím takým. Nejak sa to vyvinulo," mykol plecami. "Ale, nie sme tu preto, aby sme rozoberali môj milostný život. Alebo? Chceš dobehnúť desať rokov zameškaných informácií?" podpichol ma pobavene.

"Jasné, že nie," povedala som okamžite, aj keď musím priznať, že ma zaujímalo, ako sa mal bezo mňa. Teda, nie bezo mňa ako bezo mňa, ale za ten čas, čo sme sa nevideli. Josh síce povedal, že sa mojej mamy párkrát pýtal, ako sa mám, no ja som sa snažila naňho ani nemyslieť. A teraz, po rokoch, čo som sa naučila žiť bez toho, aby som naňho či i len na moment pomyslela, tak to vyzerá, že sa budeme stretávať celkom pravidelne. Dúfam, že to nebude mať zlý dopad na moju psychiku, ktorá bola síce v dobrom stave, no stále je labilná. "Takže dom, hej?"

"Dom," prikývol.

"Dobre. Takže najprv chcem, aby si mi povedal, kde bude ten dom, oblasť aspoň, aký je približne veľký pozemok, aký chceš mať veľký dom, koľko izieb, ako si to približne predstavuješ, všetko, čo ti napadne. Ja si to zapíšem, no a podľa toho ti poviem, či to viem urobiť, ako dlho by to trvalo, koľko by to stálo a keď budeš súhlasiť, môžeme podpísať zmluvu, ktorú vypracujem a pošlem ti. Predtým, ako začnem robiť plán, tak chcem aj vidieť pozemok, nech viem, čo je okolo, aby som vedela, kde vlastne dom bude stáť. Najprv robím papierový návrh a potom 3D model, nech si to vie klient predstaviť lepšie. A tak," ukončila som svoj monológ, v ktorom som mu narýchlo vysvetlila systém mojej práce. Nevedela som, či to takto robia aj iní architekti, ale mne tento systém vyhovoval najviac.

"Dom bude v LA, teda neďaleko," začal, no hneď som ho prerušila.

"LA?" spýtala som sa prekvapene. "Prestal ťa baviť New York?"

"Nie, New York stále zbožňujem. Ale LA je tiež fajn, navyše Leia je väčšinu času tam, showbiznis chápeš. A ja viem obchod robiť odkiaľkoľvek, aj tak chodím na služobky. Bola si tam?" zaujímalo ho.

Pokrútila som hlavou. "California je ďaleko. Ale bude fajn sa tam ísť pozrieť."

"No vidíš, ešteže som si ako architektku vybral teba," usmial sa.

"Dobre, čiže LA. Ďalej?" vyzvala som ho, aby pokračoval.

"No, predpokladám, že polovicu z toho, čo ti poviem, tak Leia bude chcieť zmeniť, ale dobre," zasmial sa a potom sa pustil do rozprávania. Na to, že tam mali bývať iba dvaja, chcel dosť veľký dom. Zrejme chcel mať početnú rodinu, čo som od neho nikdy nečakala. Lenže Josh už nebol Josh, ktorého som poznala, bol to dospelý muž, s ktorým ma spájala iba minulosť. Je to celkom smutné, ako ľudia do života prichádzajú a potom z neho odchádzajú. Ale vďaka tomu, že som nemala Josha, mala som Petra a to ma robilo šťastnou.

"Okej, to je dosť požiadaviek," skonštatovala som pobavene. "Ale zvládnem to, ak si si teda istý, že chceš využiť moje služby. A čo sa týka ceny-"

"Dám ti tridsaťtisíc dolárov," skočil mi do reči.

Až mi zabehla slina, tak ma šokoval. "Prosím?" vypúlila som oči. "Akože, nie je to najmenší projekt, ale tridsaťtisíc? Nepýtala by som ani desať."

"Viem. Ale chcem, aby si sa venovala iba tomuto projektu. Samozrejme, ak máš niečo rozrobené, tak to dorob, ale potom by som bol rád, keby si sa sústredila iba na môj dom. Nech je to dokonalé. A budem s tebou veľa konzultovať, Leia zrejme tiež, budeš často cestovať a chcem, aby si potom dozerala aj na stavbu, či je to tak, ako si predstavuješ, poprípade, ak by ti napadli zmeny v procese stavby, tak by si ich rovno mohla aplikovať. Preto tak veľa. A nehádaj sa so mnou, vieš, že neustúpim."

Nadvihla som obočie. Spomenula som si na čas, keď mi chcel platiť za to, že budem predstierať, že som jeho priateľka a ja som mu to zakázala, že konkrétne za to peniaze brať nebudem. "Už si párkrát ustúpil," pripomenula som mu.

"To bola iná situácia."

"V čom sa to líšilo?"

"Boli sme kamaráti. Teraz som tvoj klient."

"Aj vtedy si bol."

Uchechtol sa. "Chceš to porovnávať?"

Sklonila som hlavu. Načo som to vôbec spomenula? Sama si tie spomienky vyvolávam, načo to robím? Zavrela som oči a párkrát sa zhlboka nadýchla. Musela som zahnať myšlienky, ktoré sa mi drali do hlavy. Mysli na niečo pekné, hovorila som si.

"Hanna," oslovil ma po chvíli, keď som bola ticho. Pozrela som naňho. "Si v poriadku?"

Prikývla som. "Hej. Späť k práci. Dorábam projekt, koncom týždňa by to malo byť dokončené a potom sa môžem začať venovať tebe. Zmluvu môžeme podpísať potom alebo ti ju môžem poslať. Alebo ak tu budeš ešte zajtra, tak sa môžeš zastaviť."

"Budem tu ešte dva dni. Predsa len by som sa mohol ozvať aj Petrovi, takže ti ho možno na pár hodín ukradnem, bolo by fajn s kamošom neriešiť iba robotu."

"Poslúž si, kým len na pár hodín, je tvoj," zasmiala som sa.

"Super. Tak teda pôjdem, keďže prácu sme doriešili, nechcem ťa zdržovať. Jedine že by si chcela skočiť na obed. Mohla by si mi skrátene povedať, čo všetko si robila desať rokov."

"Jaaa... Neviem... Nemyslím si, že to je dobrý nápad," hovorila som pomaly.

"Bol to len návrh," mykol plecami. Postavil sa a zamieril k dverám. "Rád som ťa videl. A teším sa na spoluprácu."

Už vychádzal z dverí, keď zo mňa vyšlo: "Počkaj." Josh na mňa hodil spýtavý pohľad. "Dala by som ten obed." Toto bolo iba moja vina. Nemusela som súhlasiť, tak prečo som si to nakoniec rozmyslela?