I'm reborn(SK)

7. časť

Keďže ste čakali na predchádzajúcu časť dva týždne, tak túto dávam skôr. Pokúsim sa ďalšiu dať v sobotu alebo nedeľu, uvidím, ako mi to vyjde. Enjoy! Vaša Izzy

Leanne na mňa pozerala s otvorenými ústami, keď som jej späť doma na Floride hovorila celý priebeh môjho pobytu v New Yorku. Caleb, ktorý bol vtedy u Leanne tiež, sa rozhodol zostať a moje rozprávanie si vypočuť tiež.

"To nemyslíš vážne? Prvýkrát po desiatich rokoch a rovno skončíš na večeri u svojho ex?" nechcel veriť. Nečudovala som sa mu. Niekoľkomiliónové mesto a ja som natrafila práve na osobu, ktorú som vidieť nechcela. Stáva sa.

"Zákon schválnosti, čo ti poviem," mykla som plecami.

"Ja toho Petra zabijem. Veď si vravela, že tam nechceš ísť, nemal ťa tam ťahať," rozčuľoval sa môj nevlastný brat.

"Caleb, pokoj."

"Nebudem pokojný, Hanna. Smith je jeden z dôvodov, prečo si odišla, ak nie hlavný. A presne jeho si musela stretnúť! Keby ťa Peter nikam neťahal, tak nikoho nestretneš a nemusíš si vracať všetky zlé spomienky."

"Ale Peter za to nemôže," bránila som snúbenca. "O mne a Joshovi nemá ani šajnu. Je to moja vina, že som mu stále všetko nepovedala."

"Nerob zo seba vinníka, nemal ťa nútiť ísť," odvrkol. Z Caleba sa stal veľmi starostlivý nevlastný brat, čo som si cenila, hoci niekedy to dosť preháňal.

"A aké to bolo po toľkých rokoch vidieť svojho ex?" konečne sa ozvala aj Leanne, na tvári ktorej sa zračil zvedavý pohľad.

"Vážne?" zazrel na ňu Caleb. "Toto ťa trápi?"

"Čo?" nechápala. "Som zvedavá. Možno k nemu ešte niečo cíti, čo ty vieš."

"No určite," zavrčal. "Zničil jej mladosť."

"Nepreháňaj," prevrátila očami.

"Nebola si pri tom, nevieš, aké to bolo. Hanna skoro zomrela!" Toto spomínať nemusel. Snažila som sa zahnať spomienky, ktoré sa mi snažili predrať dopredu, no silou vôle som ich odmietla prežívať znova. Aj tak som sa ale protektívne chytila za zápästia, na ktorých bolo stále vidno jazvy, hoci len nepatrine.

"Viem, počula som. Viem o tom presne toľko, čo aj ty, tak sa prestaň tváriť, že o ničom neviem," zvýšila hlas aj Leanne. Ona nezvyšuje hlas len tak, musela sa začať hnevať naozaj.

"Počuť o tom a zažiť to nie je to isté, Leanne.  Kvôli tomu chlapovi si podrezala žily!" vykríkol Caleb. To už som spomienky nevedela udržať a hlavou mi prebehla bolesť, ktorú som pociťovala vtedy. Nie, nie, prestaň na to myslieť, hovorila som si.

"A nebolo to náhodou kvôli tvojej ex?" zavrčala moja najlepšia kamarátka. "A prestaň o tom rozprávať pred Hannou, nevidíš, že jej to robí zle?"

Nerada som sledovala, ako sa tí dvaja hádajú a už vôbec mi nebolo príjemné, že sa hádali o mne. Navyše obsah, ktorý riešili, mi nebol už vôbec príjemný, keďže to do popredia tlačilo spomienky, ktoré by som najradšej úplne vymazala. Bola som rada, že Leanne si moju nevôľu ich počúvať všimla a ukončila túto tému.

Caleb si tiež všimol môj výraz a okamžite sklapol. "Prepáč, nechcel som," ospravedlnil sa rýchlo.

"V pohode," povedala som hneď. "Len sa o mne prestaňte rozprávať, akoby som pri vás nesedela," uzavrela som tému. Na chvíľu som sa odmlčala. "Neviem, či zvládnem Patrickovu svadbu. Byť v New Yorku nebolo síce úplne skvelé, ale zvládla by som to. Problém je ale ten, že pri mojom šťastí opäť stretnem Josha a možno aj Sarah a ona mi fakt ku šťastiu nechýba."

"Patrick to pochopí," upokojoval ma Caleb. "Navyše máš ešte pár týždňov na rozhodnutie, čiže keď si to náhodou rozmyslíš, tak pôjdeš."

Leanne sa rozhodla zo mňa ťahať informácie aj potom, čo Caleb s nami už nebol. Došlo jej, že Josha nemá rád a že nebude chcieť počúvať žiadne veci o ňom. Bližšie sme rozoberali aj jeho priateľku - dokonalú supermodelku Leiu, ktorá bola okrem iného aj dokonale protivná, s čím moja najlepšia kamarátka úplne súhlasila.

"A čo ten Josh?" vyzvedala. "Aké to bolo po toľkých rokoch ho znova vidieť a hovoriť s ním?"

"Neviem, bolo to zvláštne. Čakala som väčšiu paniku, ale nebolo to až také zlé. Až tak veľa sme sa ani nerozprávali, keďže sme nemali kedy a ani prečo byť sami. A to mi vyhovovalo. Bojím sa len, že teraz si Peter bude myslieť, že keď som to zvládla raz, tak to zvládnem znova a bude ma tam ťahať stále."

"Tak prečo mu nepovieš, čo sa stalo? Bude si ťa brať, mal by to vedieť."

Sklonila som hlavu. "Viem a mám to v pláne. Ale je to ťažké. Keď som to hovorila tebe, tak som sa skoro zrútila, pamätáš? A keby pri mne nebol Caleb, tak sa zrútim naozaj."

"Áno, pamätám. Ale bolo to pár rokov dozadu. Chápem, že asi to ešte stále nerobí úplne dobre tvojej psychike, ale musíš sa už cítiť lepšie, nie? Veď aj New York si zvládla bez väčších problémov."

Nerada, no napokon som prikývla. "Asi máš pravdu. Ale čo mi na to povie? Čo keď sa so mnou rozíde?" Čím dlhšie som s Petrom bola, tým viac som sa mu bála so svojou minulosťou priznať. Nechcela som oňho prísť, no na druhú stranu som vedela, že má právo o mne vedieť naozaj všetko, ak som naozaj mala byť jeho manželkou.

"Ak sa s tebou kvôli tomu rozíde, tak je idiot. Je to predsa minulosť a vtedy si nemala na výber."

"Vždy máš na výber," zamrmlala som.

"Mala si sedemnásť. Robila si, čo si považovala za nevyhnutné. To ti nemôže nikto vyčítať. A navyše si skvelá žena a každý muž môže ľutovať, že ťa nemá. Peter ťa nenechá len tak, ver mi."

Usmiala som sa. "Leanne, zbožňujem ťa. Som fakt rada, že ťa mám."

Niečo vyše týždňa po New Yorku som sedela vo svojej kancelárii a robila som nejaké úpravy na projekte domu, ktorý som navrhovala. Už bol dokončený, zákazníci iba chceli nejaké menšie zmeny, tak som teda prerábala plán podľa ich želaní.

Moja kancelária sídlila blízko centra mesta v nižšej výškovej budove. Nechcela som ísť do centra, keďže tam sú nájmy predsa len drahšie a takto mi to vyhovovalo viac, keďže tu nebol až taký ruch. Kanceláriu som mala na treťom poschodí. Nebola veľmi veľká, no s nikým som ju nezdieľala, väčšiu som ani nepotrebovala. Vonkajšia stena bola z okien, stôl som mala otočený tak, že som mala výhľad na dvere. V miestnosti sa nachádzal aj gauč, kreslo a konferenčný stolík. Mala som aj kávovar, rýchlovarnú kanvicu, mikrovlnku a malú chladničku, ktorú mi sem aj s mikrovlnkou doniesol Peter, aby som nemusela vždy chodiť jesť von.

Z ničoho nič sa na dvere ozvalo zaklopanie. Nikoho som nečakala, tak ma to celkom prekvapilo. "Ďalej," povedala som bez toho, aby som zdvihla zrak od plánu domu.

Dotyčná osoba vošla dnu a zavrela za sebou dvere. Až potom sa ozvala: "Ahoj."

Zamrzla som. Samozrejme, že som ten hlas okamžite spoznala. Pomaly som zdvihla zrak a zbadala ho tam. Vážne? Desať rokov nič a teraz ho mám stretávať každý týždeň? To mi snáď robí naschvál.