I'm reborn(SK)

3. časť

Ďalšia časť :D Trochu sa to posunulo, dúfam, že vám to nevadí :D Píšte názory, čo si myslíte a hlavne užívajte časť. Vaša Izzy :*

Svoje rozhodnutie ísť do New Yorku som oľutovala v momente, keď som ho nahlas vyslovila. Petra to potešilo, čo potešilo mňa, no potom som si uvedomila následky. Premkla ma panika, vedomie, že sa musím vrátiť do mesta, ktoré ma zničilo. No svoje rozhodnutie som už nemohla zmeniť, nemohla som to Petrovi urobiť. Aj Caleba to potešilo, mal nádej, že s ním pôjdem na Patrickovu svadbu.

Dni sa krátili neskutočne rýchlo, čo sa mi vôbec nepáčilo. Chcela som odchod do New Yorku oddialiť čo najviac sa dalo a presne preto ten čas išiel tak rýchlo. Ani som sa nenazdala a bola sobota ráno. S Petrom sme čakali na letisku, kým ohlásia náš let. Bola som nervózna a nedokázala som sa sústrediť na to, čo mi Peter hovoril. Myslela som len na to, ako zvládnem víkend v meste, ktoré tak veľmi nenávidím.

"Hanna, počúvaš ma?" vytrhol ma z rozmýšľania Peter.

"Čo?" strhla som sa a pozrela naňho.

"Ale nič, nič podstatné. Si nervózna?" spýtal sa starostlivo.

Prikývla som. "Som."

"Nechceš tam ísť?"

Pokrútila som hlavou. "Nechcem. Mám strach."

"Nemusíš sa báť. Budem predsa s tebou," usmial sa na mňa povzbudivo a stisol mi ruku. Až do konca letu ju nepustil, za čo som mu bola naozaj vďačná.

Pristáli sme v New Yorku krátko pred obedom. Žalúdok som mala stiahnutý celú cestu, no najhorší pocit prišiel, keď sme vošli do haly na letisku. Hneď sa mi v hlave vynoril deň, keď som odtiaľ odchádzala. Okamžite som pozrela na miesto, kde som sedela, keď som čakala na lietadlo. Potom na miesto, kde som naposledy videla stáť... jeho. Pokrútila som hlavou a zahnala myšlienky, ktoré sa mi dostávali do hlavy. Nemôžem naňho myslieť, naňho nie.

Cestou do hotela som bola nepokojná. Z taxíka som si obzerala mesto, ktoré sa síce po rokoch zmenilo, no stále som ho spoznávala. Ísť po tých známych cestách boli pre mňa muky. Celá som sa triasla a nebyť Petrovej prítomnosti, asi by som od tej nervozity odpadla.

Upokojila som sa až v hoteli. Ubytovali sme sa v krásnom apartmáne s výhľadom na Central Park, jedno z mála pekných miest v New Yorku. Dala som si horúcu sprchu a prezliekla som sa do niečoho slušnejšieho, aby sme mohli ísť do hotelovej reštaurácie na obed.

"Tak, čo si by si si dala?" opýtal sa ma Peter, keď sme už sedeli v reštaurácii a v jedálnom lístku sme si pozerali ponuku.

"Asi si dám tú rybu so špenátom a zemiakmi. A jahodový koláč. Ty si dáš čo?"

"Verím tvojmu výberu, dám si to isté," usmial sa.

V tej reštaurácii varili naozaj výborne, preto som sa poriadne najedla. S plným žalúdkom sa predsa len žije lepšie.

Ani som sa nenazdala a prišiel večer. Peter sa nahodil do obleku a vyzeral naozaj perfektne. Ja som si obliekla dlhé tyrkysové šaty na ramienka a obula strieborné sandále na stredne vysokom opätku. Pozrela som si na ruky a usmiala som sa. Jazvy boli preč, jediné dve ostali, no tie neboli až tak viditeľné.

"Wau," vyšlo z Petra, keď ma zbadal. Očervenela som a sklonila som hlavu. Podišiel ku mne a prstom mi zdvihol bradu, aby som sa mu pozrela do očí. "Si krásna," povedal a venoval mi bozk.

"Komu to vlastne ideme na oslavu?" chcela som vedieť, keď už sme sedeli v taxíku.

"Antoniovi Ricardovi, jednému z mojich dôležitých obchodných partnerov. V New Yorku ich mám niekoľko a tento je veľmi podstatný pre moje obchody. Má veľmi milú manželku, bude sa ti páčiť."

"Aj ona tam je kvôli reprezentácii partnera?" spýtala som sa mrzuto.

"Nemôžeš to tak brať. Je pravda, že pri takýchto obchodoch sú partnerky, ktoré sa vedia správať, veľké plus, ale nemôžeš sa brať len ako reprezentácia. Len bohužiaľ, v obchodoch sú spoločenské akcie dôležité. Pochopila by si to, keby si sama podnikala."

Rozhodla som sa túto tému ďalej neriešiť. Nemalo to zmysel, akurát by to viedlo k hádke a na to som naozaj nemala náladu. Potrebovala som Petra vedľa seba, aby som celú túto akciu zvládla. Hoci som už nebola až taká nervózna ako ráno, aj tak som sa necítila dobre, keď som sledovala cestu. Opäť mi stiahlo žalúdok, keď sme zastali pred hotelom, v ktorom sa mala oslava toho muža konať. Bol to hotel, v ktorom som už raz bola, tiež na oslave, ale päťdesiatky. Bola tam aj mama a vtedy som sa s ňou pohádala. Bola som ta s... ním. Znova som pokrútila hlavou, aby som zahnala myšlienky. Nemyslela som naňho desať rokov, nemôžem sa ním zožierať teraz.

Vystúpili sme z auta a ja som sa zhlboka nadýchla. Potrebovala som do seba dostať kyslík. "Si v poriadku?" spýtal sa ma Peter.

"Áno," uistila som ho, aj keď to nebola celkom pravda. 

"Tak poďme," zavelil, chytil ma za ruku a potiahol.

Vošli sme do spoločenskej miestnosti a ja som ju vôbec nespoznala. Aspoň niečo. Bola prerobená, vymaľovaná a vyzerala úplne inak. To ma trochu upokojilo. No stále som bola nervózna, pretože tu bolo strašne veľa ľudí a ja som mala pocit, akoby na mňa každý pozeral.

"Poď, zoznámim ťa s hostiteľom," oznámil mi Peter a zaviedol ma k malej skupinke ľudí.

"Peter Milton, neverím," ozval sa muž v skupinke, keď už sme boli pri nich. "Neveril som, že prídeš a ešte k tomu so spoločnosťou."

"Aj ja ťa rád vidím, Antonio," zasmial sa Peter a podal mu ruku. "Aj teba, Hillary," usmial sa na ženu vedľa Antonia.

"Ako je na slnečnej Floride?" spýtal sa ďalší muž, ktorý bol v už šesťčlennej skupinke.

"Teplo, George," znova sa zasmial Peter a tentoraz aj ostatní. S Georgeom si podal ruku a zvítal sa aj s jeho spoločníčkou.

"A kto je táto krásna dáma vedľa teba?" spýtal sa Antonio a s úsmevom na mňa pozrel.

"Ach áno, ešte som vás nepredstavil," uvedomil si Peter, chytil ma za pás a pritiahol si ma bližšie. "Toto je Hanna Mitchellová, moja snúbenica." Nesmelo som sa usmiala a Peter postupne začal predstavovať ich mne. "Hanna, toto je Antonio Ricardo, oslávenec a môj obchodný partner."

Aspoň som pochopila to exotické meno. Bolo jasné, že má pôvod v Mexiku. "Veľmi ma teší," potriasla som s ním rukou.

"A toto je Hillary, Antoniova manželka." Aj s ňou som si potriasla rukou, rovnako aj s Georgeom Matiasom, tiež Petrovým obchodným partnerom a s jeho ženou Cassidy.

Chvíľu sme sa s nimi rozprávali, pýtali sa ma, ako dlho sme spolu, ako sme sa zoznámili, kedy chystáme svadbu, čo robím v živote a tak. Keď uznali, že nie som vymyslená a skutočne som Petrova snúbenica, rozhodol sa ma zaviesť k ďalšiemu obchodnému partnerovi.

"Dúfam, že s týmto mužom si budeš rozumieť," začal, keď sme smerovali k ďalšej skupinke. "V New Yorku je to môj najdôležitejší partner a tiež je to veľmi dobrý priateľ. Je milý, bude sa ti páčiť."

Došli sme k ďalšej štvorčlennej skupinke. Peter začal niečo hovoriť, no ja som prestala vnímať. Len som sa s vyvalenými očami dívala na muža predo mnou. Okamžite som ho spoznala, aj po desiatich rokoch vyzeral rovnako. Aj v jeho očiach sa zráčilo poznanie. Zaliala ma horúčava, zatočila sa mi hlava a musela som sa Petra okamžite chytiť, inak by som bola odpadla. Toto je zlý sen, toto nemôže byť pravda, hovorila som si v hlave, aj keď som vedela, že to je zbytočné. Bola to krutá pravda.

"Chcel by som vám predstaviť svoju snúbenicu," dostal sa ku mne Petrov hlas. "Toto je Hanna Mitchellová. Hanna, toto je môj obchodný partner a veľmi dobrý kamarát Josh Smith."