He is a villain of the devil's law [z.m.] 1. séria (Editing!!!)

13. Kapitola

Prekvapene som na neho hľadela. On ma chápe? On niekoho chápe? On niečo také dokáže? Vážne bol iný, najmä dnes večer. A tiež boli iné moje pocity. Napriek tomu, že som ležala pri ňom dosť blízko a neustále sme si hľadeli do očí, nemala som z toho nepríjemný pocit, ani som sa nechcela odtiahnuť čo možno najďalej. Zrejme preto, že on bol jediné záchranné koleso v tejto bezútešnej situácií. 

Možno som sa nakoniec predsa len nemýlila a pod tou tvrdou, neprístupnou maskou zlého chlapca skrýva aj nejakú časť srdca, ktoré dokáže preukázať ľútosť, či iný cit. Nemala by som nad tým ani premýšľať, pretože sa tiež môžem veľmi mýliť a sklamane padnúť na ústa sa mi dvakrát nechcelo.

„Nad čím premýšľaš?" opýtal sa potichu. Jeho hlas bol jemný. Použil tón, ktorý od neho nepočuť často. Vlastne skoro nikdy.

Chvíľu som bola ticho a premýšľala nad tým, či mu mám povedať, čo zamestnáva moje myšlienky. „Asi nad tým, ako sa  v posledných dňoch ku mne správaš inak." vyriekla som opatrne. Stále som netušila, čo všetko si k nemu môžem dovoliť. Nepoznám ho, napriek tomu, že som v jeho dome už dosť dlhú dobu. Neviem o ňom vôbec nič a musím priznať, že ma to ani veľmi nezaujíma. „A ja neviem prečo." dokončila som a zamyslením sa mi pokrčilo obočie. 

Jeho oči, ktoré boli doteraz jemné, nadobudli tmavší odtieň. Jeho výraz sa stal trochu tvrdší, akoby sa ma iba jediným pohľadom pokúšal presvedčiť, že sa mýlim. Že je stále rovnaký a ja sa ho musím napriek všetkému báť. Nemusel sa veľmi snažiť, pretože strach k nemu zrejme nikdy neskončí. Odrazu vyzeral ľahostajne. Nie, nie je ľahostajný, on sa iba dokáže dokonale ovládať. Všetky maličké náznaky emócií, ktoré sa mu črtali v pohľade alebo vo výraze tváre zmizli tak rýchlo ako sa objavili. Opäť sa skrýval do nepreniknuteľnej bubliny, kam nemal prístup povolený vôbec nikto. „Nie som iný." povedal potichu, no z jeho hlasu ma zamrazilo. „Vravel som ti, že ja som aký som a nezmením sa."

„Fajn, nikto to od teba ani nechce." pokrútil hlavou. Vlastne mnoho ľudí, ktorým kedy ublížil by to aj chcelo a ja som na čele s nimi, no ak by ma pustil domov a ja by som ho nemusela nikdy viac vidieť, pokojne by mohol byť dvakrát tak zlý ako doposiaľ. Ak s ním nemusím prichádzať do kontaktu a jeho výkyvy nálady ma neovplyvňujú, je mi to ukradnuté. 

„Ak narážaš na to, že som ťa tu nechal, tak ak si nepamätáš, vždy som chcel, aby si bola v mojej izbe. Nehľadaj za tým nič. Iba si tým ublížiš." prižmúril oči, akoby chcel lepšie analyzovať môj pohľad.

„Nič za tým nehľadám. Okrem toho, aj keď som ťa požiadala, aby som tu mohla byť, ver mi, že by som tu radšej nebola." povedala som naštvane. Jeho predchádzajúca veta vyznela, akoby som do neho mala byť zamilovaná. Akoby si vôbec neuvedomoval, že on je skutočne ten posledný človek na tejto zemi, ku ktorému by som dokázala cítiť čo i len minimum sympatií. 

„To ti neberiem." ledabolo mykol ramenami. „Ale ak ti to tak veľmi vadí tak choď, pokojne sa vráť do svojej postele." uškrnul sa a rukou pokynul ku dverám. Užíval si to, pretože vedel, že do tamtej izby sa nehodlám vrátiť. 

Vážne ma hneval. Tie jeho nálady, to ako sa nikdy nedokážeme rozprávať dlhšie ako minútu bez hádok, doťahovania, či doberania. „Vôbec nie si nervózny? Pred chvíľou bol niekto v tvojom dome a ani nevieme ako sa sem dostal." opýtala som sa prekvapene.

„Nie, nie som." pokrútil hlavou. „Hneď zajtra ráno totiž dám chlapcom povel, aby mi ho našli a ver mi už večer bude od neho navždy pokoj." tajomne sa usmial.

Vyvalila som oči. Naozaj ma stále prekvapovali jeho slová? Mohla som si zvyknúť. „Navždy pokoj? Čo tým myslíš?"

Prevrátil oči. „Diana, Diana, tváriš sa akoby si to nevedela ale ja viem, že ti to dochádza." prstom ma ďobol do spánku. Bolestivo.