He is a villain of the devil's law [z.m.] 1. séria (Editing!!!)

2. Kapitola

Pozrela som na muža, ktorý si až teraz uvedomil, že do mňa drgol a čo urobil. „Prepáč, kráska." uškrnul sa a odhalil mi zuby vo zvláštnom úsmeve.

„V poriadku." zamrmlala som a chcela ho obísť. Jeho plány so mnou však boli iné. Jeho nie veľmi stabilné telo sa postavilo predo mňa. Zodvihol ruky ku mojím ramenám, aby ma zadržal a tento kontakt sa mi ani trochu nepozdával. Znova sa usmial, keď na mňa z výšky hľadel a jeho ťažký dych ovial moju tvár, čo nebolo veľmi príjemné, keďže mu z úst bola cítiť zmes rôznych alkoholov  a lacných cigariet. Jeho ruky sa odrazu pohli dolu od ramien po mojich pažiach v geste, akoby ma hladil.

Mám určité dôvody, pre ktoré skrátka neznesiem dotyk cudzieho muža, najmä ak viem, o čo presne mu ide. Možno to je dôvod, pre ktorý som do teraz ešte nemala nijakú známosť, žiadneho priateľa. Skrátka, len čo sa ocitnem v blízkosti  muža, cítim sa zle a neisto, práve preto si ich nevšímam. A tento práve veľmi viditeľne narúšal môj osobný priestor.

„Bola by som rada, keby si ma pustil." privrela som oči a modlila sa, aby tak urobil. O jeden krok som od neho ustúpila a šla by som aj ďalej, ale jasne som cítila, že môj chrbát narazil do cudzieho tela za mnou. 

„Si veľmi pekná. Mohli by sme si užiť veľa zábavy, čo povieš?" opýtal sa a ja som premýšľala, či by sa našlo nejaké dievča, ktoré by mu v takejto situácií dalo za pravdu a skutočne by si s ním chcela užiť. Pristúpil o ďalší krok bližšie a obe ruky zľahka položil na moje rebrá veľmi tesne pri prsiach. 

„Nemám záujem, tak zo mňa daj okamžite dole tie ruky." zvýšila som hlas aby ma jasne počul, aj cez duniacu hudbu, ktorá sa šírila z reproduktorov. 

Jeho výraz sa zachmúril, keď som vyslovila svoj nezáujem o jeho spoločnosť. „Netvár sa. Dobre poznám typy, ako si ty. Chcete byť dobývané, ale pri tom netúžiš po ničom inom, len aby som ťa pretiahol niekde na záchode. Nemám pravdu?" jeho výraz bol vážne hrozivý, pretože sa mierne usmial a natočil hlavu nabok, akoby si ma chcel prezrieť zo všetkých uhlov. Teraz  som sa skutočne bála toho, čo by mi mohol urobiť aj napriek tomu, že som s ním bola v jednej miestnosti, v ktorej okrem nás bolo ďalšie desiatky ľudí.

„Nechaj ma." vytrhla som sa z jeho zovretia a znova od neho chcela ustúpiť, ale za sebou som nemala nijaký priestor. Môj chrbát pri tomto pohybe znova narazil do človeka za mnou. Tento krá som sa chcela ospravedlniť a možno hľadať pomoc u cudzieho človeka. Pozrela som hore a pohľad mi padol na vysokého tmavovlasého muža, pri ktorom som mala hlavu až pod jeho ramenami. Pán „strašne - nebezpečný - masový - vrah" a jeho široké ramená sa nado mnou týčili a hoci som ho nepoznala, poskytla mi akúsi ochranu. Jeho čierne oči sa zabodávali do opitého muža predo mnou a jeho výraz bol kamenný, chladný, neprezrádzal nijaké emócie. Bol pokojný, akoby ho nič na svete nemohlo ohroziť. 

„Nejaký problém?" prehovoril potichu, ale bolo ho jasne počuť. Jeho hlas bol zamatový, no na druhej strane mužný a hrubý.

Po chvíli som sa odvážila obrátiť na opitého muža, ktorý stál ešte ďalej ako doposiaľ. V jeho výraze sa zračil strach. Na čele mu vyrazili kvapôčky potu a jeho oči tikali po tvári neznámeho za mnou, akoby ho analyzoval. Pod ťarchou jeho uhrančivého pohľadu sa mu rozklepali kolená, čo bolo očividné. Žeby mal ten muž skutočne takú zlú povesť, že stačil jediný očný kontakt s ním a všetci mu padali v strachu k nohám?