He is a villain of the devil's law [z.m.] 1. séria (Editing!!!)

28. Kapitola

Sedela som na posteli a medzi prstami zvierala svoj telefón, ktorý som nevidela od chvíle, kedy som sa dostala do Zaynovho domu. Zayn do mňa vložil toľkú dôveru, že som mohla zavolať mame aj Tine bez toho, aby bol pri mne a dával pozor na každé moje slov. Ja som ale odrazu nevedela čo Tine alebo mame povedať. Mala som využiť situáciu a zavolať im o pomoc? Chcela som to vôbec?

 

            Vytočila som rýchlu voľbu na Tinu, ktorá mi to na podivenie veľmi rýchlo zodvihla. V jej hlase som dokázala rozpoznať prekvapenie a tiež veľkú úľavu. „Diana, panebože,“ vzdychla si. „Ako sa máš? Kde si? Si v poriadku?“ chrlila na mňa jednu otázku za druhou a ja som sa sama pre seba musela usmiať. Čo iné som aj mohla čakať. Neviem si predstaviť čo musela zažívať od chvíle čo som iba tak zmizla a po tom, ako som ju minule tak nepekne odbila.

 

            „Tina, Tina, pokoj,“ zasmiala som sa. „Som v poriadku, volám ti iba, aby som ti povedala, že sa o mňa nemusíš báť,“

 

            Počula som hlboký nádych. „Ako sa o teba nemám báť, veď ani neviem čo tam s tebou robí, či ti neubližuje,“ hlas sa jej na konci vety zachvel a ja som vedela, že nemá ďaleko od plaču.

 

            „Nikto mi neubližuje,“ zaklamala som. Hoci sa ku mne teraz Zayn chová dobre a milo, nedajú sa mu odoprieť všetky rany, ktorými ma ešte pred pár dňami častoval.

 

            „Nie je možné, aby si tam bola z vlastnej vôle, veď ho ani nepoznáš,“ stála si za svojím. „Dovoľ mi ti pomôcť, prosím. Dokážem ťa odtiaľ dostať,“ pokračovala.

 

            Vzdychla som. „Nepotrebujem pomoc, pretože sa nič nedeje. Som tu...šťastná.“

 

            „Neverím.“ povedala jednoducho.

 

            „Tina, nevolám ti preto, aby sme sa hádali, ale rada by som sa s tebou dohodla na stretnutí,“ snažila som sa zmeniť tému.

 

            „Dovolí ti to?“ opýtala sa ironicky. Nijako som neodpovedala iba sa pokúšala upokojiť hnev, ktorý vo mne každý m jej nepríjemným slovom vzrastal. Chápem, že to ani pre ňu nebolo jednoduché, ale mohla by byť rada, že spolu vôbec telefonujeme a dokonca budeme mať možnosť sa stretnúť. „Prepáč,“ ospravedlnila sa po chvíli mlčania. „Rada ťa uvidím, veď to vieš.“

 

            „Dobre, tak by sme sa mohli stretnúť zajtra?“ opýtala som sa. „Prídem domov.“

 

            „Ešte stále to berieš ako svoj domov? Myslela som, že odkedy bývaš u toho chlapa, tak je tvoj domov tam,“ prehovorila potichu, takmer skľúčeným hlasom.

 

            „Nie zlato, stále je to môj domov, ale prosím ťa o jedno,“ odmlčala som sa.

 

            „O čo?“

 

            „Nechcem, aby si sa do toho plietla. Ak budem potrebovať pomoc, určite ti dám vedieť, ale zatiaľ mi je dobre,“ poprosila som ju takmer nečujným hlasom. Bola som si ale istá, že ma napriek všetkému počula.