He is a villain of the devil's law [z.m.] 1. séria (Editing!!!)

31. Kapitola

„Prečo si jej na to teda nič nepovedala?“ opýtal sa a skúmavo naklonil hlavu na stranu.

 

            Nervózne som zamrkala a nevedela čo mu na to povedať. Hlavne som nevedela čo si o tom myslieť. Mal pravdu, mala som jej na to niečo povedať, mala som sa brániť, ale ja som miesto toho iba stála ako soľný stĺp a mlčala. Je samozrejme, že tým som iba potvrdila jej verziu, že si vyberám Zayna pred rodinou. Stále viac a viac ale chápem, že napriek môjmu vlastnému popieraniu som Zayna skutočne uprednostnila.

 

            „Tak prečo?“ dožadoval sa odpovede a prisadol si bližšie.

 

            Mykla som ramenami. „Neviem, asi som...asi som iba...“ koktala som ako idiot a aj tak som nedokázala nájsť vhodné slová.

 

            Usmial sa. „Asi si si na mňa a na tento dom už zvykla a páči sa ti tu,“ sebavedomí úškrn v jeho tvári bol viditeľný na sto honov.

 

            Rýchlo som pokrútila hlavou. „To teda rozhodne nie,“ pozrel na mňa veľmi pochybovačne a pri tom sa víťazoslávne usmieval. Pretočila som oči a hneď na to zmrzla uprostred pohybu. Zayn ale nevyzeral, že práve toto chce teraz riešiť. Výraz sa mu nezmenil. „Fajn, fajn...zvykla som si na tento dom a aj na teba, ale rozhodne sa mi tu nepáči,“ zamietla som.

 

            „Zatiaľ,“ šepol a zovrel mi nos medzi dvoma svojimi prstami, tak ako sa to robí malým deťom. Neznášala som to vtedy a neznášam to aj teraz, práve preto som ho hravo buchla po ruke a zamračila sa.

 

            „Zvykla som si, to je všetko,“ zaobalila som to nakoniec.

 

            Zasmial sa a celú svoju veľkú postavu hodil do mäkkých perín svojej postele. „A niekde vo svojom vnútri aj tak vieš – hoci si to nepripúšťaš – že sa ti tu začína páčiť a mňa dokonca začínaš mať rada.“

 

            Otvorila som ústa, že niečo poviem, ale potom ich hneď zaklapla. Mohla by to byť pravda? Nie, to by som predsa musela cítiť. Je jedna vec, že mi už jeho spoločnosť nevadí toľko, ale rada ho určite nemám. A dokázala by si teraz iba tak odísť bez toho, aby ti vôbec nechýbal? do hlavy sa mi votrel vtieravý hlas môjho podvedomia. To bola otázka, na ktorú by som odpoveď získala iba vtedy, ak by som tento odchod uskutočnila.

 

             „Pozri Diana, je mi jasné, že pre teba asi nie je ľahké byť so mnou a náš vzťah teda nikdy nebol a asi ani nebude prechádzka ružovým sadom, ale priznaj si to,“ silou mocou chcel počuť moje priznanie. Oprel sa o jeden lakeť, aby mi dobre videl do tváre.

 

            Aký vzťah? O ako vzťahu to hovorí? My nejaký máme? A ak áno, čo sme? Spolubývajúci? Ako sa hovorí dievčaťu a chlapcovi, ktorý spolu žijú pod jednou strechou, pretože jeden z nich toho druhého k tomu donútil a chúďa obeť – teda ja – teraz nevie, čo vlastne cíti?

 

            „Mne na teba záleží a mám ťa rád. Práve preto som nechcel, aby si na tú návštevu šla. Pretože to mohlo byť nebezpečné, ale najmä preto, že mi bolo jasné, ako tvoja sestra zareaguje. Nečakal som síce až tak tvrdé slová, no nebol som tak naivný aby som predpokladal sladké uzmierenie,“ prehovoril tichým, ale hrubým hlasom.